Rakúske mesto Krems si na hudobnej mape strednej Európy vydobylo jedinečné miesto vďaka festivalu Glatt und Verkehrt. V porovnaní s obrovskými akciami ako Szigét v Budapešti predstavuje tento festival naopak komornú záležitosť – a zároveň ponúka vybrané hudobné pochúťky z celého sveta.
Fakt, že pre nostalgickú časť nášho obyvateľstva zostane toto malebné mesto na Dunaji na veky spojené s kremským močiarom, je dobre uviesť na pravú mieru. Kremser Senf z miestnych supermarketov totiž chutí úplne inak než potravinársky relikt z totalitného Československa. V kultúrnej rovine sa Krems v posledných desaťročiach zmenil v neopakovateľných skúsenostiach. Celoročne tu prebiehajú koncerty, výstavy a inštalácie zamerané na vnímavejšiu časť publika. Dvadsaťtisícové mesto konkuruje 80 kilometrov vzdialenej Viedni, pričom má odvahu výberom umelcov otestovať nevyskúšané kombinácie. Kurátorom akcie je človek, ktorý medzi festivalovými usporiadateľmi získal povesť programového génia. Prepája hudbu afrických Pygmejcov s majstrami alpského jódlovania, jeho cieľom nie je okamžitý efekt, ale dlhodobý dialóg. Aichinger mapuje hudobnú panorámu z Mexika, cez Kóreu, až po Japonsko, umelcov pozýva do Krems na pobyt „artist in residence“, do ktorého zapája miestnu hudobnú komunitu. Sezóna vrcholí koncom júla festivalom na nádvorí vinárskych budov, o spojení kontrastov vypovedá aj názov Glatt und Verkehrt, hladko a obrátene. Často ide o nepredvídateľné žánrové kombinácie – a to už sa stalo, že program kulminoval už v prvý deň festivalového týždňa.
Edmar Castaneda žije v New Yorku, pochádza z Kolumbie a jeho nástrojom je harfa, ktorá prenikla do Južnej Ameriky prostredníctvom misionárov a začala tam nový a úplne nezávislý život na Európe. Ako dlhotrvajúci spoluhráč Marty Töpferovej vystúpil Castaneda aj v Prahe, Aichinger ho odhalil v New Yorku s veľkým jazzovým „ansámblom“, ale pre svoj festival hľadal nejakú komornejšiu zostavu. Castaneda plánoval koncerty s japonskou klavíristkou Hiromi, absolventkou Berklee College of Music. „Klavír a harfa, to nie je obvyklá kombinácia,“ vysvetľuje Aichinger. „Rozsahom i farbou sú to oba príbuzné nástroje, čo u rutinných hráčov predstavuje nebezpečenstvo“. V tomto prípade ale nič podobné nehrozilo, obaja hráči virtuózne balancujú na hranici ľudských možností. Kuriózne je, že spolu začali hrať až do tohto roka a veľmi rýchlo našli spoločný jazyk. „V zásade neberiem kapelu, ktorú som predtým nevidel na pódiu, ale v tomto prípade som obom úplne veril, a preto som urobil výnimku,“ tvrdí Aichinger. Koncert pôsobil ako stretnutie dvoch bláznivých géniov, ich dialóg bol plný energie a individualizmu: takto hrám ja, ak ma niekto chce napodobniť, bude to veľká dlhá drina, ktorej výsledkom bude len prázdna kópia.
Koncert, po ktorom už nič iné nedáva zmysel
Po sérii prídavkov sa v sále šírila poplašná správa, dobre známa milovníkom živej hudby: po tomto výkone už nie je možné počúvať nič ďalšieho. Vytvorená dilema bola našťastie ošetrená už v programovej štruktúre – v nasledujúcom bloku robil silnú úlohu tanec. Melaku Belay je svetový znalec etiopskej tradície esketa, čo je košatá disciplína afrických tancov prekvapivo minimalistická, na najužšiu podstatu osekaná odnož. Všetky pohyby tanečníka sa premietajú do jemne štruktúrovaných polôh jeho ramien. Etiópska hudba predstavuje v africkej ponuke tú najobľúbenejšiu kapitolu a program all-star bandu Fendika ponúka aj širokú škálu ďalších špecialít – vrátane spirituálneho nástroja begena, ktorý je impozantným príbuzným lýry židovského kráľa Dávida, ako aj jednostranných huslí masenqo. Netrpezlivo očakávaný koncert uznávaného gitaristu Kurta Rosenwinkela, ktorý tu predstavil svoj brazílsky album Caipi, naopak zanechal zmiešané pocity. Jednotlivé skladby sa až príliš podobali ako v tempe, tak i v nástrojových farbách a aj keď sa dobre počúvajú z CD, na koncerte zneli ako premárnená šanca. Oveľa silnejším dojmom pôsobil ďalší americký jazzman Donny McCaslin, ktorý desať dní predtým vystúpil na slnkom vyhriatom pódiu festivalu Colours of Ostrava. Tam navyše v debate Melting Pot rozprával o spolupráci s Davidom Bowiem. Jeho hudba je rocková, živá a surová, dostatok priestoru zaslúžene získal aj hráč na klávesové nástroje Jason Lindner. „V Ostrave bolo mladšie publikum, a preto sme tam hrali tvrdšie veci, ale spolu s týmto vystúpením išlo o dva najlepšie koncerty turné, ktoré prakticky celé prebiehalo na festivaloch. Jedinou výnimkou bol klub Ronnie Scott´s v Londýne.“
