Tak schválne: kde leží Džibutsko? A pre toho, kto netipoval a prstom na mape zamieril do Afrického rohu presne, máme ešte zákernejšiu otázku: koľko tamojších hudobníkov poznáte? Nikoho?
Neprepadajte panike, pozná ich málokto; lepšie povedané vôbec nikto. A tí čo tvrdia opak, musia mať fúzy až po zem, namiesto hlavy encyklopédiu, alebo sa musia volať Vik Sohonie a tým pádom vlastniť povolenie na návštevu archívu Radia RTD, kam normálny smrteľník ani nenakukne. Majiteľ amerického labelu Ostinato išiel drzo ešte ďalej: požiadal úrady o nahrávanie so štátnou kapelou Groupe RTD; ako všetky v krajine podriadenej priamo prezidentovi.
Po zložitej byrokracii dostal Sohonie tri dni, ani o hodinu dlhšie, nútený podpísať papier o zákaze žuvania khatu.
Až potom mohol s hudobníkmi vojsť do štúdia a natočiť prvý medzinárodný album v dejinách Džibutska. Aj naše vojenské kapely dokážu ráno mašírovať po hradnom nádvorí a večer vyhrávať na plese, u Groupe RTD nastáva problém v tom, že si ich nedokážeme predstaviť ani v jednej z takýchto úloh. To keď vlastne nechápeme, ako sa dá vystúpiť z tanečnej jazdy silných somálskych vplyvov, arabskej melodiky, Bollywoodu, reggae, raného amerického jazzu, twistu a popu so zavýjajúcimi syntetizátormi, navliecť sa do uniformy a odísť s vážnou tvárou na letisko vítať politického hodnostára.
Ak to ale nebude tým khatuom, pretože iné vysvetlenie ani snáď nie je.
Znamená to hlavný dôvod album počúvať? Nie, aj keby ste nič netušili, bavilo by vás to rovnako a určite veľmi, len by vám neprestalo vŕtať v hlave, do akej doby tú hudbu zaradiť. Znie totiž ako čokoľvek od šesťdesiatych rokov dodnes a pritom vôbec nie ako retro.
Tromfovým esom sa zdajú byť jednoznačne speváci – mladá Asma Omar a o niečo staršia Hassan Omar Houssein – saxofonisti, gitarista, ktorý sa snáď musel narodiť na Jamajke a hráč na klávesy. Zrátané a podčiarknuté: tak príjemne odviazanú hudbu z maličkej púštnej krajiny, kde majú vojenské základne všetky mocnosti planéty, čakal asi málokto.
Jiří Moravčík (foto: press Groupe RTD)
