Habib Koité patrí v súčasnosti medzi najdôležitejších hudobníkov z Mali. Nahral šesť albumov, spolupracoval s Ericom Bibbom a vystupoval na viac ako 1500 koncertoch po celom svete.
Veľkú časť afrického štátu Mali zaberá časť Sahary. Krajina patrí k najchudobnejším na kontinente, po hudobnej stránke však predstavuje veľmoc. Za významnú úlohu, ktorú Mali hrá na hudobnej scéne, paradoxne môže ďalší hendikep: miestne jazyky nepoznali písmo. O to dôležitejšiu úlohu tu už pred stáročiami mali profesionálni hudobníci prezývaní grioti, ktorí posolstvo vladárov šírili formou zhudobnených príbehov.
Z dedičnej kasty situovanej na jednu z najnižších spoločenských priečok pochádza veľa slávnych afrických hudobníkov. Najznámejší je senegalský spevák Youssou N’Dour, ktorý sa ako jeden z prvých presadil v globálnom meradle.
Tento rok šesťdesiatjedenročný Habib Koité ale vyrastal v dobre situovanej intelektuálnej rodine. „Môj starší brat často cestoval do Európy a vozil domov platne. Počúvali sme napríklad kapelu Genesis, ale najlepší zo všetkých bol americký bluesman John Lee Hooker. Z jeho hudby vyžarovalo čosi blízke. Akoby si to vypožičal od nás z Afriky,“ spomína Koité.
V jeho hudbe spriaznenosť funguje aj v opačnom smere. A vysvetlenie opäť spočíva v histórii. Pred viac ako štyridsiatimi rokmi americký černošský spisovateľ Alex Haley dokončil knihu Korene, v ktorej sa snažil vypátrať, odkiaľ pochádza jeho rod. Dostal sa až do západoafrickej Gambie, ktorá bola dôležitým loviskom otrokárov. Tí zavliekli šestnásťročného Kuntu Kinteho, Haleyho domnelého predka a ústrednú postavu Koreňov, v reťaziach do Ameriky. Vtedy sa hudba západnej Afriky rozvetvila: kým v Amerike vznikol blues a jazz, nositeľmi pôvodnej africkej línie zostali grioti.
Do Mali cestoval celý svet
Spojitosti medzi americkým blues a jeho africkými koreňmi sú dodnes aktuálnou témou. Keď do Českej Republiky prišiel v roku 1998 Habib Koité prvýkrát a vystúpil na medzinárodnom rozhlasovom stretnutí World Music Workshop, v následnej besede predviedol typickú bluesovú „dvanástku“ v dvoch podobách: v africkom pentatonickom ladení a aj americkom poňatí, kde odchýlky od európskeho ladenia riešia jemné posuny nazývané blue notes. Obe zneli ako dva dialekty jedného hudobného jazyka.
Aj keď bluesový feeling je pre oba brehy Atlantiku spoločný, hráčskym prístupom sa tieto svety líšia. Napríklad v propagačných textoch je Habib Koité označovaný za „afrického Erica Claptona“, lenže práve gitara znie v Koitého rukách dosť inak. K pôvodným nástrojom západnej Afriky patria rôzne druhy hárf: kora z vysušenej tekvice potiahnutá kožou z teľaťa, alebo nástroj ngoni z vydlabaného dreva. Pričom z ngoni, ktoré je predchodcom bendža, tryskajú kaskády závratne rýchlych a staccatových pasáží. Je to úplne iný zvukový svet ako gitarová škola Angličana Erica Claptona či Američana B. B. Kinga, ktorých cieľom bolo rozospievať elektrickú gitaru pomocou dlhých melodických liniek.
Gitaru, na ktorú hrá Habib Koité, začali Afričania objavovať zhruba pred šesťdesiatimi rokmi a na jej hmatník teda logicky prenášali pasáže z tradičných hárf. Vtedy vznikla široká paleta nových hráčskych techník. Išlo o unikátny fenomén a gitaristi z celého sveta cestovali do Mali, aby tam študovali u afrických hráčov a písali doktorské práce o ich nástrojových technikách. Dnes podobný úžas čoby gitarista vzbudzuje tiež Koité.
Umelec ako spoločenský vzor
Habib Koité vyrastal začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa africké štáty tešili z čerstvo získanej nezávislosti. Hudba získala novú úlohu ako jednotiaci prvok v etnicky rôznorodých štátoch. Tento prístup ilustruje aj Koitého zatiaľ posledný, päť rokov starý album nazvaný Soô, teda Domov. Vedľa majoritného jazyka bambara, ktorým v Mali hovorí podľa odhadov pätnásť miliónov ľudí, tu počujeme aj jazyky menšín – malinké, dogon či khassonke. A hoci spevák a gitarista ako bonus pridáva piesne v angličtine a francúzštine, zostáva maximálne prirodzený bez náznaku vnucovania.
Posolstvo Koitého skladieb je jednoznačne pozitívne: v napätých časoch, kedy celistvosť jeho rodného Mali ohrozujú útoky islamských teroristov, ktorí infiltrovali Saharu kokaínovými pašeráckymi trasami, sa snaží nasmerovať svojich krajanov späť k mieru a rovnováhe.
Aj takéto posolstvo nadväzuje na tradíciu: v mnohých afrických krajinách dodnes platí, že umelec, hudobník, básnik, kronikár, čo bola tradične jedna kombinovaná profesia, disponuje múdrosťou dôstojného starca, označovaného termínom cheikh. Umelec je v tradičnej spoločnosti vzorom, čo predstavuje odlišný koncept od novodobej západnej pop-music. Napríklad vo svojej dobe fenomenálna éra senegalského rapu, ktorá sa datuje od osemdesiatych rokov minulého storočia, bola de facto hnutím aktivistov, ktorí sa zasadzovali o vzdelanie, spoločenské zmeny a kritizovali korupciu.
Koité a Bibb
Spriaznenosť medzi americkým blues a hudbou z Mali inšpirovala Habiba Koitého tiež k spoločnému projektu s černošským gitaristom a bluesmanom menom Eric Bibb. „Prvýkrát sme sa stretli v Kalifornii na turné, ktoré nadväzovalo na vydanie albumu Mali to Memphis. Bola to kompilácia bluesových nahrávok zo Spojených štátov a hudby z Mali,“ spomína Koité na album z roku 1999.
O štrnásť rokov neskôr vyrazil Eric Bibb naopak do Mali a v jeho hlavnom meste Bamaku nahral s Koitém album Brothers in Bamako. Po ňom nasledovala séria ďalších spoločných turné, vrátane koncertov na folkových prázdninách v českom meste Náměšť nad Oslavou či festivale Blues Alive v Šumperku. Vďaka nim už dnes Koitého hudbu pozná aj české publikum.
Zatiaľ čo veľa západoafrických kapiel dnes tradičné nástroje používa už len ako vizuálnu dekoráciu k hutnému zvuku klávesov a elektroniky, Habib Koité si od mainstreamových rutín drží odstup. Pri hre na gitaru rád používa ladenie prevzaté od malijskej lutny kamalengoni, ktorá tónovým rozsahom približne zodpovedá violončelu. Nástroj má zaujímavú históriu – pôvodne bol súčasťou nočných rituálov lovcov z južného regiónu Wassoulou, ktoré mali zabezpečiť bohatý úlovok. So spoločenskými zmenami si ale loveckú citaru prisvojila mladá generácia a tak bolo nutné nastaviť nové pravidlá.
Špiritizmu zasvätený nástroj nahradil modernejší model kamalengoni, určený nie k rituálom, ale na zábavu. V Koitého šesťčlennej skupine basgitara alternuje práve s lutnou kamalengoni. Je to až symbolické u muzikanta, ktorý sa medzi americkou a africkou hudbou prirodzene pohybuje celý život.
Nový album Kharifa
Kharifa je Koitého šiestym štúdiovým albumom. Jeho prvý opus Muso Ko bol vydaný v roku 1995. Dá sa povedať, že Koité ako gitarista dozrel. Jeho nový album bol nahratý a zmixovaný v Bamaku. Zvuk krajiny, jej bohaté a rozmanité hudobné tradície a nástroje počuť v dvanástich nových skladbách, ktoré tvoria tento vynikajúci titul.
Koité si starostlivo vyberá hudobníkov, ktorí ho sprevádzajú na koncertoch, rovnako ako prestížnych hostí, ktorí ho obklopili pri nahrávaní nového albumu. Nechýbajú medzi nimi Toumani Diabaté, jeho synovec M’Bouillé Koité (víťaz ceny RFI 2017), jeho syn Cheick Tidiane Koité, Amy Sacko, spevák skupiny Bassekou Kouyaté Ngoni Ba a mnoho ďalších.
Originálne kompozície i prevzaté piesne, ktoré tvoria chrbtovú kosť nového albumu, odrážajú otvoreného ducha griot, jeho ochotu experimentovať s bohatým malijským dedičstvom a zároveň budovať základy modernej hudby ovplyvnenej aj západným rockom a folkom. Koité sa v nových piesňach zaujíma o každodenný život v Bamaku. Nepopiera problémy, ktoré trápia jeho mesto a krajinu ako znečistenie, chudoba, nečinnosť, bezohľadnosť, choroby. Napriek tomu ostáva optimistický a snaží sa bojovať proti netolerancii, ignorancii a zatemneniu. Zatiaľ čo v piesni Mandé hovorí o zmierení, Kharifa vyzýva k zodpovednosti každého jednotlivca. „Život je každodenný boj,“ spieva vo Ware.
Petr Dorůžka + NMR (foto: press, Koité + Bibb Patricia de Gorostarzu)
