Harouna Samake – Kamele Blues (One World records 2018)
No konečne, musí vykríknuť snáď každý, kto nedostižného malijského hráča na harfu kamale n’goni (hudobný nástroj, pôvodne určený na zaháňanie lesných duchov) v uplynulých osemnástich rokoch sledoval v radoch kapely Salifa Keitu a počúval na albumoch Sali Sidibe, Bassekou Kouyateho, Bélu Flecka, Les Ambassadeurs alebo Dirtmusic. Prekročiť tieň večného „sidemana“ a získať prostriedky na vlastnú kariéru mu pomohla Carolina Vallejo z dánskeho labelu One World Records , kde mu vyšiel debutový album „Kamale Blues“, čo ho okamžite delegovalo na hudobný veľtrh Womex.
Počas koncertov na Colours Of Ostrava ho Salif Keita vyzýval každú chvíľu k sólam, takže sa Harouna Samake predvádzal: na harfu hral po vzore gitaristov dokonca aj za krkom a ľudia šaleli, pričom ani poriadne nevedeli z koho. K úlohe vyhľadávaného „sidemana“ totiž tento rok štyridsaťročný virtuóz pridal veľa navyše: dokázal, že harfa, základ strhujúcich hypnotických rytmov loveckej hudby z regiónu Wassoulou, úplne odlišnej od griotského zvyšku krajiny, dokáže aj napriek obmedzujúcemu pentatonickému ladeniu absorbovať hráčske štýly kory, lutny ngoni alebo gitary a sebaisto zaujať pozíciu vplyvného nástroja aj mimo územia Wassoulou. Zatiaľ čo u klasickej kory je počet dvadsaťjeden strún navždy daný a nenájde sa nikto, kto by na tom niečo zmenil, u kamal n’goni záleží na hráčovi, koľko si ich napne. Môže zostať u pôvodných šiestich, u Harouna Samake sa však dopočítame aj dvanástich. Je úplný samouk a hrať sa intuitívne naučil z odpočúvania, bez akéhokoľvek vedenia, ako je bežné u hudobných kást; školou sa mu stala kariéra „sidemana“, možnosť roky sa zblízka pozerať na prsty tým najlepším, vrátane gitaristov.
Áno, odtiaľ – nielen na albume – pramení jeho originálny štýl, netlmiaca chuť odpáliť sa ako raketa počas striedania strmhlavého strunového staccata, rockového drajvu, bluesových sklzov, ohýbaní tónov a keď v skladbe „Try Voice“ pokojne napodobní arabský sitár oud cítite, ako si tú slobodu pána nad sebou samým užíva. Zaskočí aj tým, že elektrickú gitaru berie za svoj druhý hudobný nástroj (na album inak nahral i basgitaru).
Hudba z malijského regiónu Wassoulou, tá magická zmes tranzového vyvolávania duchov, tajomstvom opradenej loveckej kultúry a ženských hlasov, stála až do 80. rokov v tieni griot. Podobne harfa kamala n’goni, zatienená korou a sitarou ngoni. Než prišla Oumou Sangaré a na loveckú hudbu sa zameral Salif Keita. Hovorí sa jej „harfa mladých“ a nie bezdôvodne: keď Alata Bruylaye v 50. rokoch posvätnú harfu donsongoni, s ktorou lovci prosili pralesných duchov o priazeň, upravil do podoby kamalengoni a vyňal ju z ich kompetencie, mládež dostala do rúk nástroj, meniaci revolučným spôsobom podobu modernej malijskej hudby.
Album nás nenechá vydýchnuť: tranzový afrofunk so zvukmi klávesov a nevyhnutnými zboristkami (vedie ich manželka Assetou Diakite) sa u Harouna s trojnásobnou rytmikou (conga, calabash a klasických bicích) zrazu ocitá na hranici s valivým blues rockom, inak sa tomu jednoducho povedať nedá. Keď nespieva, nepotláča v sebe sólistu a vtedy dokazuje čo všetko v sebe za tie roky nazbieral. K nášmu potešeniu vyťahuje ako kúzelník z klobúka jeden trik za druhým.
Výrazne sa prejavuje tiež autorsky: od inštrumentalistov sa zvyčajne nejaké zázraky nečakajú, Harouna taký názor ale prehodnocuje a inštrumentálnu ekvilibiristiku vyvažuje chytľavými melódiami, rozhúpanými miestami rytmami reggae. Spieva v jazyku bambara a nevyhýba sa ošemetným témam africkej chudoby, emigrácie, ženským právam a politickým narážkam. Parameter prelomového albumu, nachádzajúci v malijskej hudbe nové východiská, potvrdzujú hostia: slávneho klávesáka menom Cheick Tidiane Seck striedajú dánski jazzoví klaviristi Carl Winther a Ben Besiakov.
Jiří Moravčík (foto: press)
