Arménsko je malé, ale štedré na hudobnú ponuku. Zasvätenú správu podala v Londýne žijúca Arménka Hasmik Movsisian, zakladateľka portálu Musicofarmenia.com.
Arménsko je križovatkou civilizácií a hudobných štýlov, arménskym pôvodom sa môže chváliť francúzsky šansoniér Charles Aznavour aj spisovateľ William Saroyan. Skutočnosť, že na území dnešného Arménska žije niečo vyše 3 miliónov ľudí, je trochu zavádzajúca, pretože viac ako dvakrát toľko Arménov žije v exilových komunitách. Zasvätené informácie o desiatkach arménskych umelcov nájdete na stránke www.musicofarmenia.com. Jej zakladateľka Hasmik Movsisian sa narodila v Jerevane, ale školu navštevovala v Českej republike, kde jej rodičia dlhé roky pracovali. Hovorí preto plynule česky a v minulosti iniciovala tiež spoluprácu medzi arménskymi a českými hudobníkmi.
Významnou osobnosťou arménskej hudby bol skladateľ Komitas, ktorý na prelome 19. a 20. storočia cestoval po arménskych dedinách a zapísal stovky melódií. Bol len bežným zberateľom-folkloristom?
„Keď hudbu zapisoval, dokázal zachytiť jej podstatu. Na Kaukaze a v Anatólii, kde Arménsku v tom čase žil, dochádzalo k výraznému miešaniu kultúr a on dokázal arménsku hudbu očistiť od vplyvov z Turecka a iných islamských krajín. Okrem toho Komitas zachytil piesne z oblastí, z ktorej boli Arméni neskôr vyhnaní, alebo bolo zabití.“
Zrejme hovoríte o genocíde Arménov v roku 1915?
„Turci vtedy zmasakrovali jeden a pol milióna našich ľudí, dodnes je to veľmi kontroverzná téma, Turecko to popiera, ale existujú dôkazy, svedectvá zahraničných obchodníkov, ktorí vtedy žili v Turecku, dokonca aj Winston Churchill odsúdil genocídu. Zatiaľ čo Nemci sa dokázali vyrovnať s holokaustom, v Turecku sa slovo genocída v súvislosti s Arménmi nesmie používať.“
Aký dôvod na to mali Turci?
„Arméni predstavovali vzdelanejšiu a teda aj vplyvnú vrstvu, bolo medzi nimi veľa intelektuálov a obchodníkov, Turci sa v čase prvej svetovej vojny cítili ohrození, a keďže v tom čase umierali ľudia po celej Európe, predpokladali, že im to prejde. Teraz mnohí Turci a možno aj Kurdi zisťujú, že sú vlastne Arméni alebo potomkovia arménskych matiek, ktoré boli počas genocídy niekde odvlečené alebo znásilnené.“
Ale Komitas tie hrôzy prežil, ako sa mu to podarilo?
„Spolu s celou arménskou intelektuálnou komunitou bol deportovaný z Istanbulu na východ, ale keďže bol v medzinárodnej hudobnej komunite veľmi známou osobnosťou, na nátlak svojich zahraničných kolegov bol nakoniec prepustený. Unikol smrti, ale všetko videl a zbláznil sa. Odišiel do Paríža, vo Francúzsku sa zastal arménskych utečencov a o dvadsať rokov neskôr tam zomrel v blázinci.“
Kedy ste sa rozhodli spojiť svoj život s arménskou hudbou?
„Najprv som sa chcela stať gymnastkou, ale po desiatich rokoch cvičenia som utrpela športové zranenie. Potom som sa zamilovala do Londýna, odišla som tam po maturite, naučila som sa anglicky a pracovala som pre britskú vládu ako prekladateľka z angličtiny do češtiny. Ale po čase som zistila, že mi chýba umelecký život, ktorý je potrebný kvôli hudbe, na ktorú sa cvičí. Vďaka prekladateľským skúsenostiam som vedela veľa o obchode, a tak som začala pracovať v oblasti marketingu a PR v hudobnom priemysle, čo bolo najdôležitejšie rozhodnutie v mojom živote.“
Londýn je známy tým, že v hudobnom biznise panuje tvrdá konkurencia. Ako sa vám podarilo dostať sa k práci?
„Recept je rovnaký ako na všetko v živote. Ak svoju prácu milujete a robili by ste ju, aj keby vám za ňu neplatili, nikto by vašu hudbu nepočúval a nikto by o nej nepísal, nakoniec sa vám podarí preraziť, ak vydržíte. Ak túto schopnosť nemáte, nepokúšajte sa o to.“
Účty za vás ale nikto nezaplatí.
„Vždy si nájdete spôsob. Keď som sa začala venovať hudbe, stále som pracovala ako prekladateľka, takže som mala stály príjem. Prvým krokom je hľadanie kontaktov, vytvorenie portfólia. Ako fotograf keď musí urobiť veľa fotografií, aby dokázal svoj talent. Vie, že za tieto fotografie mu zatiaľ nikto nezaplatí, ale v budúcnosti mu prinesú prácu. Takže najdôležitejšia je vytrvalosť a láska k tomu, čo robíte. Nie je to ľahká práca, musíte sa vysporiadať s egom hudobníkov, zmluvami, hudobnými sálami, to je 90 % vašej pracovnej náplne a až posledných 10 % je koncert, ktorý všetci vidia.“
Spomínate si na prelomový moment, keď ste vedeli, že ste sa chytili?
„Keď ma ľudia z hudobného sveta začali sami kontaktovať, či by som pre nich neurobila marketing. To bola prvá fáza. Music of Armenia som založila neskôr, keď som chcela využiť kontakty, ktoré som získala, v prospech hudby z mojej krajiny. Je zaujímavé, ako sa projekt rýchlo uchytil, dnes ma viac ľudí pozná vďaka Music of Armenia ako vďaka tomu, čo som robila na začiatku.“
Je možné určiť, akú časť vášho pracovného dňa zaberá v priemere práca na Music of Armenia?
„Približne 30 %, projekt sa rozrástol, takže plánujem manažérske štúdium v New Yorku alebo vo Washingtone v Kennedyho centre.“
Za mnohými arménskymi hudobníkmi sa skrývajú fascinujúce príbehy. Napríklad speváčka Eileen Khatchadourian sa narodila v arménskej rodine v Libanone a získala arménske hudobné ceny v Los Angeles. Jej klip libanonské médiá medzitým zakázali. Prečo?
„To bola skladba Zartir Vortyag, spojenie básne od Williama Saroyana so starou arménskou piesňou. Saroyanov text je o arménskej genocíde: Môžete nám ničiť kostoly, jazyk i kultúru, ale kdekoľvek na svete sa stretnú dvaja Arméni, založia nové Arménsko. Turecké veľvyslanectvo v Libanone protestovalo a presadilo zákaz. Preto som sa vtedy rozhodla na klip urobiť online premiéru a publicitu na YouTube a webe mojej spoločnosti Music of Armenia.
Petr Dorůžka a NMR, viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: press Hasmik Movsisian)
