Helado Negro – Island Universe Story Four ( RVNG INTL 2018)
Keď som pred niekoľkými rokmi videl prvý raz názov Helado Negro, zaujal ma. „Čierna zmrzlina“ – to je vtipné, dvojzmyselné, pomyslel som si.
Neskôr, keď som zistil koho zastrešuje, tak som pochopil, že je aj výstižný v súvislosti s doterajším životným príbehom muža menom Roberto Carlos Lange. On je totiž jediným, samostatným strojcom hudobného projektu Helado Negro. V štúdiu. Naživo občas hrá aj s kapelou. Narodil sa na Floride, jeho rodičia pochádzajú z Ekvádoru, absolvoval štúdium na Savannah College of Art And Design v odbore počítačová animácia, dnes žije so svojou ženou v Brooklyne. Z toho sa dá dopredu vytušiť, čím je ovplyvnený, ako asi bude jeho hudba znieť. Španielčina, angličtina, elektronická počítačová hudba, Florida, Brooklyn, Ekvádor, veľa fantázie, ktorá lieta medzi elektronickou hudbou, popom a folkom.
Je to tak? Je. Dobrá kombinácia. Predpoklad pestrej a inteligentnej tvorby. „Vždy som chcel s počítačom robiť divné veci, hudobné aj vizuálne“ – povedal Roberto. Áno, sú divné, ale mnohé z nich pekné. Upokojujúca elektronická hudba, trošku ambientná, trošku synthpopová, zároveň folková, s tropickým pastelovým zafarbením, kultivovaná, intímna, identická. Aj Robertov príjemný hlas a spev je identický – viac-menej folkový, s juhoamerickým feelingom. Folktronica? Asi. Alebo „aj“.
Album Island Universe Story Four nadväzuje na EP platne Island Universe Story 1-3, ktoré vyšli v rokoch 2012-2014. Jeho piesne boli z väčšej časti nahrávané v Robertovom domácom štúdiu v Brooklyne. Sound je „easy“, miestami abstraktný, spev snivý, rytmy v strednom, väčšinou tanečnom tempe. Ktosi napísal, že má z toho dojem, akoby to bola rozpustená čokoláda, prekvapkaná pomedzi rytmy.
Skôr by som povedal, že zmrzlina. Čierna. Z veľmi tmavej čokolády. Ja, ako milovník (aj) elektronickej hudby, tento album ponímam v pozitívnom zmysle. V rámci dnešnej elektronickej hudby vyznieva nadpriemerne. Obsahuje totiž piesne s pevnou kompozičnou stavbou, založené na výraznej melodickosti a málo slýchanej hudobnej predstavivosti.
Možno nebude prijateľný pre tých, ktorým nevyhovuje čistá elektronická hudba s rytmami a zvukmi synthpopu. Či electropopu? S troškou nadsadenia by bolo možné povedať, že keby bol Roberto spevákom a skladateľom Depeche Mode v roku 1982, takto, alebo podobne by zneli. Nejako sa nám to v poslednom čase „retro-elektrizuje“. Pretože pri všetkej úcte k recenzentom, ktorý Helado Negro kladú do škatuľky s nápisom „avantgarda“, ja Robertovu hudbu pokladám za retro. To však nemusí byť negatívum. Aj retro môže mať umeleckú hodnotu. A môže byť aj „beautiful“.
Miroslav Potoček (foto: archív)
