Juhoamerická hudba je síce u nás ako-tak v povedomí, no v najkonvenčnejšom zmysle.
Takmer spotrebnom. Ľudkovia chodia chudnúť na fitness zumbu a zväčša na ten istý účel používajú aj cumbiu. Učiteľky cumbie nepoznali jej podstatu, nepoznali ani jej čelných predstaviteľov. Dokonca mi povedali, že to nie je dôležité, dôležitý je pohyb. Nuž, ten je tiež dôležitý, nepopieram, no je to iba pohyb. Hudba uniká hore komínom. Naše komerčné rozhlasové a televízne stanice stavajú hranice ostnatého drôtu medzi Slovenskom a hudbou sveta permanentne, odkedy moja pamäť siaha do minulosti. Samozrejme, s výnimkou hudby angloamerickej. Takže juhoamerická hudba u nás, to je Ricky Martin, alebo Gloria Estefan, alebo rôzne klony juhoamerickej hudby z USA.
Hoci v posledných rokoch prebieha v Južnej Amerike veľký nástup nezávislej scény, ktorá píše históriu jej vývoja. Hviezdami sú hudobníci ľudu.
Vyjadrujú jeho názory, postoje, nepresúšajú sa medzi celebritami. Hudba Čile je pre našu širšiu verejnosť neznáma. V časoch socializmu sa dozvedela niečo o Viktorovi Jarovi. Hlavne pre jeho aktivitu v komunistickej strane a zavraždenie dôstojníkom Pinochetovej armády, ktorý s ním hral ruskú ruletu naostro.
Dnešná scéna Čile je typická kombinovaním domáceho folklóru s rôznymi druhmi hudby sveta, v poslednom čase obzvlášť s anglo-americkým alternatívnym rockom, folkom, hip hopom, elektronickou hudbou.
Ana Tijoux (rap), Ricardo Villalobos (elektronika), Chico Trujillo (alternatívna cumbia), Gepe (indie pop), to sú už zavedení, známi umelci. Objavujú sa však aj nové nádeje: Föllakzoid, Matias Aguayo, Astro, Pánico. No najzaujímavejší sú folková speváčka Evelyn Cornejo a úžasná hippies karnevalová skupina Banda Conmoción, ktorá dokáže na koncertoch rozvášniť publikum svojou alternatívnou dychovkou, v mnohom podobnou tým najlepším kapelám z Balkánu.
Miroslav Potoček (foto: archív)
