Prešovská skupina Hrdza vydáva po piatich rokoch svoj šiesty album s názvom „Čo mi je, to mi je“. Nachádza sa na ňom dvanásť prevažne autorských piesní, medzi ktorými nechýbajú aj zaujímavo upravené ľudové melódie.
Práca na novom albume sa začala ešte v roku 2019, no väčšina piesní bola skomponovaná a nahraná počas pandémie. To sa odrazilo aj na skladbách, personálnom zložení a celkovom zvuku nahrávok. Zaujímavosťou je, že väčšina skladieb vychádza na albume vo svojej pôvodnej demo podobe.
„Viac ako členovia kapely bola do albumu zapojená moja rodina, manželka Zuzka a naše tri dcéry. Najmä najmladšia, Lada, si pospevovala moje nápady a hneď bolo jasné, čo bude hitom,“ začal svoje rozprávanie o albume Slavomír Gibarti a pokračoval: „Keď prišla pandémia presťahovali sme sa do jednoizbovej chalupy v horskej dedinke pri Prešove. Preto inšpirácia prichádzala práve od rodiny. Veľký vplyv na zrod niektorých piesní, ako aj konečnú podobu iných, mal tiež náš priateľ Jaroslav “Jaris” Vaľko, ktorý nám točí klipy. Ako všetci v tej dobe, boli sme navzájom odizolovaní. Do štúdia som chodil iba sám, nahrával piesne na všemožných nástrojoch a iba občas jednotlivo zavolal iného člena kapely. Je to album, kde až v šiestich piesňach spievam sólo ja a tiež hrám na mnohých nástrojoch. Samozrejme na albume vynikajú aj naše aktuálne speváčky Barbora Fecková, Lucia Gibarti a Martina Ťasková Kanošová.“
Pozitívnu odozvu má video k piesni „Horela ľipka“
„Je to príbeh o neopätovanej láske na pozadí oslavy letného slnovratu a jánskej vatry. Veľkoklip, na ktorom sa priamo podieľalo viac ako 160 ľudí, sa natáčal pri obci Podhradík na prelome júla a augusta ešte v roku 2021,“ prezradil líder S. Gibarti. „Prvá a posledná pesnička na albume je v podstate rovnaká melódia. Skladbu Ňebudzem dobri som dal aj do molu aj do duru. Nášmu akordeonistovi Matejovi sa mólová veľmi nepozdávala, tak Ňebudzem dobri zostala v dure. Jarisovi sa však veľmi zapáčila aj molová verzia a ešte v ten istý deň pri rezaní dreva na záhrade som pre ňu našiel nový text. Tak vznikla pieseň Horela ľipka,“ povedal. Tieto dve skladby znejú odlišne, aj keď majú v podstate rovnakú melódiu. „Mne vôbec nepripadajú rovnaké a ani bežnému poslucháčovi by to nenapadlo. Odlišujú sa svojou emóciou, rytmikou aj aranžom,“ dodal.
Nový album obsahuje dvanásť piesní prevažne od autora Slavomíra Gibartiho
Sedem skladieb je plne autorských a zvyšných päť je inšpirovaných ľudovou tvorbou (Horela ľipka, Jabĺčko, Vretienko, Beťar ďivka a Ňebudzem dobri). Každá pieseň má svoj príbeh, kým sa pretaví do konečnej podoby. „Inšpirujú ma ľudia, okolo ktorých sa pohybujem. Text piesne Dva stromy mi dal popradský pesničkár Števo Šanta na koncerte asi pred desiatimi rokmi. Zapáčil sa mi, ale kým sa pieseň dostala na album ubehlo desať rokov.“ Naopak, iné nahrávky sa rodia veľmi rýchlo. „Mal som jednoduchý hudobný nápad na báseň od slovenskej poetky Maši Haľamovej. S gitarou a našou speváčkou Baškou som ju stručne nahral na mobil. Bol január, náhodou som ju pustil Jarisovi a nadchlo ho to tak, že už o týždeň sme točili klip na bežkách v Ždiari. Nahrávanie začalo asi o mesiac neskôr a počas experimentovania v štúdiu dospela rýchlo do svojej konečnej podoby,“ povedal Slavomír Gibarti. Spoluautorom piesne Čo, hej je Martin Husovský. Ten napísal základnú melódiu pre inscenáciu hry Podivuhodný skon sedliaka Škorca od Jonáša Záborského. Hru režíroval Michal Náhlík pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. Pieseň z predstavenia sa mi okamžite zapáčila, refrén som písal niekoľko rokov, ale nakoniec sa dostala na tento album,“ dodal.
Rôzne hudobné nástroje
Slavomír prezradil, že počas pandémie sa členovia kapely snažili dodržiavať pravidlá a aj kvôli svojim rodinám sa nestretávali osobne. Líder si splnil starý sen, že si nakúpil z celého sveta rôzne hudobné nástroje: „Boli to rôzne etno bubny a strunové nástroje ako ruská domra, grécka baglamas, tzouras … netradičné a málo známe nástroje. Niektoré som si veľmi obľúbil a začal som na nich cvičiť. Hľadal som iné zvuky.“
Album „Čo mi je, to mi“ je je teda založený na iných zvukoch. Slavomír Gibarti chodieval do štúdia takmer denne sám. „Martin Migaš, s ktorým nahrávam dlhé roky, pracoval počas pandémie len za podmienky, že do štúdia budeme chodiť jednotlivo, nie celá kapela. Piesne som začal točiť tak, že som najskôr nahral základný spev s gitarou, potom basu, bubny, potom ďalšie gitary. A keď mi demo znelo dobre, tak som zavolal ďalších hudobníkov. Samostatne Dominika Maniaka s husľami alebo Mateja Palidraba na akordeóne, potom prípadne bubeníka alebo basgitaristu, keď som chcel prehrať moje výkony,“ rozprával o nakrúcaní. Niektoré skladby však ostali v tej pôvodnej, demo podobe, kde väčšinu nástrojov hral on sám. „Tento album sa líši od tých predchádzajúcich. Teraz sme netvorili spoločne. Teraz to bolo viac individuálne,“ dodal. Na nahrávaní albumu sa podieľalo takmer 30 špičkových interpretov, nie iba členov kapely, ale aj viacero hostí.
Andrea Čurná a NMR (foto: Vlastimi Slávik)
