Zatiaľ čo príbehy vytlačené na papieri treba do cudzích jazykov prekladať, texty prepojené s hudbou si s jazykovou bariérou niekedy poradia aj bez prekladu.
Hudba si bez prekladu neporadila vždy, ale vo viacerých výnimočných prípadoch, ktoré vstúpili do histórie. Dobre si pamätám na hudobné zážitky zo 60. rokov. Bolo ich veľa a jazykové bariéry vtedy borili nielen nahrávky Boba Dylana, ale sčasti a trochu inak aj Rolling Stones. Podobný mechanizmus, ako dokáže silu slova znásobiť spev a hudobná zložka, nájdeme aj v žánroch z predchádzajúcich historických období. Dobrým príkladom sú archaické balady z Írska či Bretónska, portugalské fado alebo pakistanské rituálne spevy qawwali. K nim sa podrobnejšie dostaneme v závere článku.
Príbeh 1 – Bob Dylan
Začnime u Boba Dylana, ktorého hudba oslovila niekoľko generácií. Z frázovania, dikcie, tónu, sprievodu vycítil aj poslucháč neznalý angličtiny, že posolstvo skladby rezonuje aj s jeho vlastným postojom. Tento pocit spolupatričnosti bol v 60. rokoch úplne bežný, mladším generáciám odporúčam overiť si to u pamätníkov. Fungovalo to aj na diaľku, cez Železnú oponu, napriek tomu, že Dylan ani ďalší spriaznení umelci u nás v tom čase nikdy nevystúpili. V hre bolo niekoľko faktorov: generačný protest aj hudobná spriaznenosť s blues, ktorá samo o sebe predstavovala silne individualistickú výpoveď.
Generačná polarizácia modelovala periodické premeny hudobného vývoja od jazzovej éry cez rock and roll a punk rock až po trendy posledných dekád – ale 60. roky z tejto rutiny vyčnievali, čo je témou pre samostatnú štúdiu. Jedna z nich je ľahko dostupná na internete, autorom je Ted Gioia, u nás známy vďaka do češtiny preloženej knihy „Hudba Podvratné dějiny“. Vo svojom blogu „The Honest Broker“ uverejnil Gioia článok „Is Old Music Killing New Music?“ v ktorom dochádza k zisteniu: „Najžiadanejšie sú nahrávky umelcov z vekovej kategórie sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov (Bob Dylan, Paul Simon, Bruce Springsteen, etc.) eventuálne tých čo sú už po smrti (David Bowie, James Brown, etc.). ”
Dylanova tvorba bola uprostred 60. rokov kronikou spoločenských zmien bez toho, aby to autor zamýšľal. Tak napríklad, jeho pieseň „The Times They Are A-Changin“ (Časy tie sa menia) nemala v čase svojho vzniku roku 1963 ani tak ráz suchého konštatovania, skôr bola víziou toho čo príde, ktorú až dodatočne potvrdila história. Ďalším medzníkom bol singel „Like a Rollin‘ Stone“, ktorého základ sa rodil na predchádzajúcom britskom turné, ktoré dokumentuje film „Don’t Look Back“. Jedna zo scén zachytáva Dylana ako spieva „Lost Highway“ od Hanka Williamsa, začínajúca slovami: “I’m a rolling stone, I’m alone and lost.” Výsledná Dylanova nahrávka mala stopáž 6 minút, naliehavý spev a text donútil človeka premýšľať. Vo svete rebríčkových hitov to bol trochu netypický úkaz. V hitparáde vtedy dominoval dvojapolminútový formát, vďaka značne dlhšej stopáži značka Columbia váhala s vydaním, ale nahrávka nakoniec vtedajší systém zvyklostí aj estetických merítok úplne rozbúrala. Keď roku 1988 Boba Dylana uvádzal Bruce Springsteen do Rock and rollovej siene slávy, spomínal na prelomový moment, keď ako pätnásťročný počul pieseň prvýkrát: „Ten úder rozkopol dokorán dvere do môjho mozgu. Podobne ako Elvis oslobodil vaše telo, tak Dylan oslobodil vašu myseľ, ukázal nám, že aj keď hudba pôsobí fyzicky, nie je namierená proti intelektu. Našiel novú cestu, ako sa dá spievať pop, prelomil limity, ktoré sú možné dosiahnuť nahrávkou, a navždy zmenil tvár rock’n’rollu.”
V historickom odstupe je zrejmé, že nahrávka bola uzlovým bodom prepájajúcim ďalšie udalosti. Jej producentom bol Tom Wilson, Afro-Američan s vysokoškolským vzdelaním z Harvardu, ktorého vizionársky talent sa v rovnakom čase premietol do nahrávok Simona a Garfunkela či Franka Zappu a Mothers of Invention. Nahrávanie prebehlo v New Yorku počas dvoch frekvencií 15.-16. júna. Pre porovnanie: nahrávka „Yesterday“ s Beatles a sláčikovým kvartetom vznikala v londýnskych štúdiách Abbey Road v tom istom čase, 14. a 17. júna 1965.
Príbeh 2 – Bretónsky gwerz a írsky sean-nós
Má Dylanova dikcia a frázovanie paralely v iných obdobiach a žánroch? Pri zhudobnenej poézii, kam patrí portugalské fado, francúzsky šansón, či indický ghazal, má melódia často úlohu akejsi návnady a zosilňuje pôsobenie textu. Vývoj prebiehal v mnohých kultúrach podľa podobného scenára. Bretónsky spevák Erik Marchand tvrdí: „V minulosti existovali dve formy, spievaná a inštrumentálna, balady a tanec, dohromady sa to nemiešalo. To sa zmenilo až s folkovým hnutím. Gwerz je označenie pre bretónske tradičné balady, ktoré rozprávajú príbeh. U nás v Bretónsku musí každý spevák zaujať poslucháčov aj bez sprievodu. Časté sú tiež dva hlasy, ktoré nespievajú v polyfónii, ale v dialógu, podobne ako v černošskej hudbe sa strieda zvolanie a odpoveď, ten štýl sa volá kan ha diskan. Koncom šesťdesiatych rokov ľudia zmenili spôsob života a zmizlo prostredie, kde by sa balady gwerz mohli spievať.“
Zmenil sa aj vkus publika. Vďaka hudobníkom, ktorí s ľudovými nástrojmi vytvárali prekvapivé zvukové kombinácie, objavila tradičnú hudbu mladá generácia. K priekopníkom tohto hnutia patril Alan Stivell v Bretónsku, skupina Chieftains v Írsku a Värttinä a ďalšie skupiny v Škandinávii. Dlhé balady bez sprievodu ale nemali ani u vnímavého publika šancu na úspech. Ako teda spracovať staré a krásne texty, a ponúknuť ich novej generácii poslucháčov? Tento estetický posun riešili desiatky umelcov. Už spomínaný bretónsky spevák Erik Marchand nahrával kúzelné albumy s rumunskou dychovkou Taraf de Caransebes, vynikajúca speváčka švédskych balád Lena Willemark vydávala albumy s jazzovými hráčmi u značky ECM, zmienku zaslúži aj Zuzana Homolová zo Slovenska.
Paralelou k bretónskym baladám gwerz je írsky žáner sean-nós, majstrovské epické príbehy spievané aj bez sprievodu nástrojov. Marchand oba štýly porovnáva: „My kladieme dôraz na rytmus, slabiky, zatiaľ čo Íri používajú melodické ozdoby. V Bretónsku zodpovedá každá slabika teda tónu, v írskom melizmatickom speve jedna slabika pokryje napríklad sled piatich prepojených tónov.“ Objavujú sa dokonca zaujímavé teórie o spriaznenosti sean-nós so štýlmi zo stredozemia či blízkeho východu, konkrétne s flamencom a hudbou Beduinov.
Špecialista na sean-nós, čo v preklade znamená „starý štýl“, spevák Iarla Ó Lionáird v Čechách vystúpil niekoľkokrát. Po jeho koncerte v Prahe na festivale Womad roku 2000 som sa ho spýtal: „Možno sa do nálady piesne vcítiť na objednávku? Do akej miery sú teda balady sean-nós autentickým prejavom, a do akej hereckou rutinou?”
Ó Lionáird odpovedal: „V momente, keď človek začne spievať, sa do citového rozpoloženia tej piesne skrátka musí preniesť. To je test, v ktorom by mal dobrý spevák obstáť. Viac ako rutinná príprava, teda naučiť sa slová naspamäť, je dôležité do tej piesne vniknúť. Keď spievam kdekoľvek vo svete, ľudia sa chytia emócií, ktoré z tej piesne vyžarujú, nič iné im tiež nezostáva. Melodické ornamenty fungujú v indických melódiách podobne ako v írskych.“
Príbeh 3 – Qawwali
Zaujímavým príkladom, akú silu dokážu indickej hudbe dodať spomínané ornamenty, sú rituálne spevy, dnes známe ako qawwali. Tie vznikli pred takmer 7 storočiami cestou, ktorú by sme dnes označili za fúziu. Na rozdiel od súčasných fúzií nebol motiváciou producentský zámer, ale snaha moslimských misionárov, ktorí do Indie prichádzali zo Západu, previesť miestne obyvateľstvo na islam. Spevy qawwali vznikli prepojením dvoch zdrojov: indických melódií a duchovných textov súfijskej poézie. Za zakladateľa tejto hudobnej školy je označovaný básnik Amir Khusrau (1253-1325). Sám bol zmiešaného pôvodu: jeho matka pochádzala z Indie, otec z turkických krajín v Strednej Ázii. Mimochodom, Khusrau bol asi o dve generácie mladší ako najslávnejší súfijský básnik Rumi (1207 -1273), ktorý je na Západe oveľa známejší ako Khusrau. Súfijovia sú súčasťou moslimskej kultúry, nie však oficiálnym hlasom náboženstva. Historicky aj dnes to sú voľnomyšlienkári, stavajúci sa proti mocenským štruktúram islamu.
Hlavného speváka, označovaného qawwal, sprevádza skupina zvaná party. Na spev qawwala nadväzujú sprievodní speváci, pri vzájomnom striedaní sa neustále zvyšuje napätie a pridávajú nové ornamenty. Najväčším a doteraz neprekonaným umelcom žánru bol Nusrat Fateh Ali Kahn z Pakistanu. Západ túto hudbu objavil relatívne neskoro, roku 1985, kedy Nusrat vystúpil na festivale Womad vo Veľkej Británii a tiež v Paríži. Qawwali poslucháčov skutočne vedie k posunu v tom, ako vnímajú realitu. Sám si spomínam na koncert v Berlíne, kde vystupovala zostava Sabri Brothers. Keď hudba skončila, človek musel vyvinúť úsilie, aby sa zo stavu iného vnímania vrátil späť do reality a zorientoval sa v čase.
Nusrat Fateh Ali Khan zomrel roku 1997 vo veku len 48 rokov bez toho, aby ho ktokoľvek dokázal nahradiť. Veľkej obľube sa teší speváčka Abida Parveen, s repertoárom zhudobnených sufijských textov. Tie síce nespadajú do formy qawwali, ale otvárajú dvere do podobného myšlienkového sveta. Posolstvo originálneho textu si ale musíte nájsť sami, jedná sa o kultúru tak odlišnú, že ani trans neprerazí jazykovú bariéru. Je to dobrodružná cesta, a jadrom správy ale je – podobne ako u Dylana – spochybňovanie vnútených pravidiel, aj ich náhrada zmysluplnou myšlienkou, ku ktorej poslucháč-individualista ľahko nájde cestu. Abida Parveen borí niekoľko predsudkov: spirituálne spevy v islamskej krajine v tomto prípade spieva žena, a texty sú z pohľadu fundamentalistov doslova kacírske. V jej repertoári prevažujú básne indického filozofa a humanistu Bulleh Shaha (1680-1757), ktorý žil pred 4 storočiami. Takto znie hlavná myšlienka básne Nigah-e-Darwaishaan, Uprený pohľad dervišov: „Strhnite mešity, strhnite hindské chrámy, strhnite všetko čo sa dá zboriť, ale nezlomte srdce žiadnemu človeku, pretože v ňom prebýva Boh. ”
V prekračovaní jazykových bariér disponuje teda hudba niekoľkými nástrojmi. Niekedy to je intuícia poslucháča, ktorá s umelcom zdieľa spoločenský kontext, čo dokumentuje tvorba Boba Dylana, inokedy prispeje vypätá expresivita interpreta, ako v prípade írskych či bretónskych balád. Pri mimoeurópskych spirituálnych tradíciách, dnes označovaných ako “trance music”, vstupuje do hry repetitívnosť, úderný rytmus aj dynamika zvyšujúca napätie. V praxi ale najčastejšie ide o individuálnu kombináciu všetkých troch možností. Čo majú jednotlivé príklady spoločného je, že vzájomnú komunikáciu medzi umelcom a poslucháčom obohatia o ďalší prvok dobrodružstva.
Petr Dorůžka – preklad NMR, viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: Erik Marchand press)
