Články

HUDBA PRED 40 ROKMI ( DAVID BOWIE A ĎALŠÍ )

29.01.2016

40 years ago

20 years ago, 30 years ago, 40 years ago. Udalosti spred mnohých rokov – rebríčky, albumy, koncerty, biografie, úvahy, to všetko má v hudobných periodikách svoje miesto. Zaspomínajme si aj my. Najmä teraz, keď navždy odišiel David Bowie, nostalgia sa vynára priam neodbytne. A na ktorý rok spomínať? Napríklad na ten, ktorý do určitej miery zmenil práve v januári David Bowie, na rok 1976. 40 years ago! Golden years. Nie preto, že by rok 1976 naozaj patril k zlatým, ale preto, že Golden Years bola jedna z piesní Bowieho vplyvného albumu Station To Station. A pri tejto príležitosti sa ozval môj vnútorný hlas a povedal: „Miro, však ty si rok 1976 pamätáš. Napíš o ňom. Nie schematicky a objektívne, čiže bežným spôsobom, ale naopak, neschematicky a subjektívne, ako si ho vnímal pred 40 rokmi a ako ho vnímaš teraz.“

Bez nostalgie

Kto očakáva, že budem nostalgicky povzdychávať za „golden years“, bude prekvapený. Nebudem. Nemám prečo. Bowieho nový album sa mi v roku 1976 ani nepodarilo fyzicky zohnať. Mal som ho len na magnetofónovej páske. Albumy zo Západu totiž vtedy nebolo možné bežne dostať kúpiť. Vidieť naživo koncert špičkovej kapely zo Západu bol takmer sen. Napriek tomu, alebo možno práve preto, záujem o hudbu bol väčší ako dnes. Samozrejme, západnú. Zakázané ovocie lákalo.

Rok úpadku i vzletu

Prvé, čo mi napadlo, keď som začal nad hudbou roka 1976 rozmýšľať, bolo, že na obdobie okolo polovice „seventies“ prevládajú u nás dva úplne opačné názory. Obzvlášť na obdobie v rozmedzí rokov 1973 – 1976. Prvý názor hovorí, že to bolo obdobie akoby hluché, prázdne, plné slepých uličiek, akou bol jazz-rock, obdobie chudobné na albumy zaplnené kvalitatívne nadpriemerným hudobným repertoárom. Druhý názor hovorí, že to bolo obdobie úžasné. Ja sa prikláňam k prvému názoru. A to nielen dnes. Už na konci roka 1973 som zanadával: „Do čerta, toto bol akýsi slabý rok. Iba dva naozaj bombové albumy? Pink Floyd – The Dark Side Of The Moon a Roxy Music – Stranded?“ A oveľa lepšie to nebolo ani v nasledujúcich rokoch. Pripomínali mi vákuum. Jeden z faktorov, ktorý vplýval na vtedajšie dianie v hudbe, bola skutočnosť, že nezávislá scéna v dnešnom ponímaní ešte neexistovala. Existovali iba nezávislé gramofónové spoločnosti. Čo malo svoje pozitíva i negatíva. Pozitíva v tom, že veľké vydavateľstvá boli ochotné štedro investovať aj do takzvanej nekomerčnej hudby, a negatíva v tom, že hudba, ktorú vydávali nezávislé vydavateľstvá, bola žalostne málo propagovaná, preto takmer neznáma. O „nejakých“ The Residents som vtedy nemal ani potuchy. A pritom už nahrávali albumy. No úlohu zohrávala ešte aj atmosféra doby v ktorej stále do značnej miery pretrvával duch vrcholných hudobných počinov z konca éry „sixties“. Lenže ten duch v podstate stál na jednom mieste. Opieral sa buď o art rock z konca sixties, alebo hard rock. Inovácia týchto žánrov možno mohla naďalej zdarne prebiehať, nebyť pompéznosti, teatrálnosti, megalomanstva, snahy za každú cenu pútať pozornosť. Postupne vznikal pomp rock. (Arena rock, stadium rock). Ohuroval, no veľa hodnôt po sebe nezanechal, samozrejme, okrem výnimiek. Na obaloch platní začali pribúdať monštrá, lietajúce taniere, a to priam v hollywoodskom štýle, neraz komixovom. Kdeže bol Warholov slávny banán. Opory hard rocku – Deep Purple, Uriah Heep, Black Sabbath, Nazareth – evidentne umelecky klesali. A keď som v roku 1976 počul Led Zeppelin – Presence, mal som pocit, že je to začiatok konca nielen Led Zeppelin, ale celého hard rocku. (Čo sa časom aj stalo). Vznikli síce aj nové hudobné žánre, napríklad disco (u nás občas posmešne nazývané „spartakiáda“), no väčšinou zodpovedalo umeleckou hodnotou maximálne tanečným parketom na jednu sezónu. Samozrejme, až na výnimky, napríklad Bee Gees, Chic, Donna Summer, Boney M. Najviac ma však rozčuľoval jazz-rock (jazz fusion), tie „nervácke“ rytmy, prázdne improvizácie, nekonečné nudné sóla. Priam som sa modlil, aby sa z neho nestal prevládajúci žáner. Počúval som ho, no iba z povinnosti, aby som bol v obraze, čo sa v hudbe odohráva. V podstate sa mi z neho ako-tak páčili len niektoré skladby Weather Report.

Zmena visela vo vzduchu

Niečo však viselo vo vzduchu. Muselo. Zmena. Cítil som to. A nebol som sám. Aj niektorí moji priatelia hovorili: „Toto sa už fakt nedá počúvať. Malo by sa niečo stať.“ A stalo sa. Najprv nenápadne. Jonathan Richman and the Modern Lovers a The Flamin´ Groovies to naznačili – na povrch sa tlačili punk rock a new wave. Blondie! Patti Smith! Návrat k úprimnosti, priamočiarosti, umeleckej skratke, vynaliezavosti, výraznej melodickosti, energickosti. A potom ešte aj veterán David Bowie. Ten koleso vývoja poriadne roztočil s albumom Station To Station. Ktohovie, ako to bolo naozaj, či on ovplyvnil new wave, alebo new wave jeho. Každopádne však nahodil new wave účes. Bol predzvesťou zmeny po ktorej som tak veľmi túžil. Tá zmena sa naplno prejavila už o rok neskôr, v punkovom roku 1977. Zmena krátka, no vplyvná. No k tej sa možno vrátime v tomto čase o rok.

Miroslav Potoček