Ichiko Aoba – Mahoroboshiya (Speedstar Records 2016)
Jej piesne sú ako jej hlava na fotografii obalu jej najnovšieho, piateho albumu Mahoroboshiya (kombinácia slov ilúzia a zničenie) – akoby sotva badateľne vystupovali z tmy. Sú kvintesenciou štýlu dream folk – toho najjemnejšieho nielen pod horou Fudžijama, ale aj pod ostatnými bájnymi horami, počnúc Sitnom, pokračujúc Araratom, končiac Olympom. Sú tiché, intímne, snivé, melancholické, jemné, subtílne. A úplne akustické. Priesvitné uspávanky upradené z pavučiny.
Nie je za tým nič iné, len jedna žena a jedna gitara – 26-ročná introvertná samotárka Ichiko Aoba, japonská folková pesničkárka ovplyvnená „sambafíliou“. V jej baladách sa totiž občas mihne aj silueta brazílskej samby, ako telo morskej panny pár metrov pod hladinou vody. (Spievala a hrala s veľkými osobnosťami japonskej hudby – Ryuichi Sakamoto, Cornelius, Haruomi Hosono). Môže také niečo uspokojiť poslucháča na albume s jedenástimi piesňami? Je to snáď zázrak, ale môže. Hudba je nevyspytateľné tajomstvo. Tisíce iných speváčok sa namáha na prasknutie spievať hlasmi kategórie „big“, a … nič. Nikým to ani nepohne. Ale Ichiko, tá má vo vačku kľúč k srdciam. A nie je za tým nič z toho, čím mnohí podmieňujú stvorenie geniálnej hudby – náročné skladby, krkolomné inštrumentálne výkony, bombastické aranžmány. Naopak, Ichiko vládne jednoduchosti pri ktorej si možno poslucháč spomenie na pieseň „Rozvíjej se poupátko“ z filmovej rozprávky Pyšná princezná. Jej hudba je akoby čistá, nahá, zbavená šiat. Má étos, hodnotový princíp. Étos skutočnej múzy.
Kto sa túži nejakým spôsobom aspoň na pár minút dostať ďaleko preč od hrubosti dnešnej masovej kultúry, nech načiahne ruku za albumom Mahoroboshiya. Čaká ho splnenie túžby. Na 35 minút.
Miroslav Potoček
