Idir – Ici et Ailleurs (Columbia 2017)
Na Slovensku „nikdy“ neexistoval hudobný časopis, ktorý by čitateľov adekvátne v plnom rozsahu oboznamoval s umelecky najzaujímavejším hudobným dianím vo svete. V časoch socializmu bol prílev informácií obmedzovaný komunistickou cenzúrou a po revolúcii takmer totalitne prevládla komerčná úspešnosť. Skrátka, vždy totalita a vždy hlúpa, z ktorej má mocenský a finančný prospech iba úzka skupina ľudí – podnikateľov, manažérov, politikov. Následok? Stádo si privyklo s nadšením hltať podhodené pomyje. Pomyje kultúry. Z toho vyplývajú aj názory, postoje a následne záujem o určité druhy hudby. Samozrejme, predovšetkým hudby angloamerickej, navyše komerčnej, konvenčnej, sústavne médiami podávanej ako najlepšej, jedinej hodnej záujmu. Skutočnosť je však taká, že dejiny hudby netvoria iba Angličania, Američania a ich hity. Napríklad aj Francúzi sú zaujímaví, možno tento rok i najzaujímavejší. Z Francúzska sme väčšinou uprednostňovali mladých, začínajúcich hudobníkov. Dnes spomenieme klasiku – staršieho pána pesničkára menom Idir. Nedávno mu totiž vyšiel nový album Ici et Ailleurs (Tu aj inde).
Idir ( Hamid Cheriet), sa narodil roku 1949 v Kabýlii, regióne severného Alžírska, ako syn farmára vychovaný jezuitmi, predurčený štúdiom geológie stať sa úspešným v oblasti ropného priemyslu. Lenže v roku 1973 naspieval pre rozhlas uspávanku „A Vava Inouva“ (Môj malý otec) a jeho život nabral iný smer. Táto pieseň sa dostala do Francúzska a stala sa úspešnou dávno pred príchodom dnes už slávnych alžírskych umelcov Khaleda a Cheba Mamiho. Vysielali ju v rozhlasových staniciach 77 krajín, bola preložená do 20 jazykov. V roku 1975 sa Idir presťahoval do Francúzska a o rok neskôr mu vyšiel pod značkou Pathé Marconi jeho prvý album A Vava Inou Va.
Pre tohto nenápadného muža, ktorý sa nikdy na nič nehral a zostal vždy sám sebou, bolo ťažké splynúť zo svetom šoubiznisu, následkom čoho sa na desať rokov odmlčal. V širokom verejnom povedomí však zostal veľvyslancom kultúry Kabýlie , čiže kultúry Berberov a bol uznaný za predchodcu world music. Ako prvý použil v piesňach kombináciu syntetizátorov spolu s darbukou, arabskou flautou a akustickou gitarou. Vždy bola pre neho prvoradá otázka jeho identity. Berberi boli pôvodnými obyvateľmi severnej Afriky dávno pred príchodom Arabov. No neboli homogénnym národom, viac ako etnická príslušnosť ich spájal jazyk. Dnes sami seba nazývajú Amazigh – slobodní ľudia. Snažia sa o zachovanie svojej kultúry o čom svedčí i tzv. Berberský manifest, slávna Berberská jar v roku 1980 i neskorší bojkot parlamentných volieb v Alžírsku. Vtedy v regióne Kabýlia vyrástli barikády a mladí ľudia vyšli do ulíc. Preto si Idir tak veľmi rozumel s umelcami podobného osudu, napríklad s bretónskym predstaviteľom keltskej hudby Alanom Stivellom, s 
ktorým naspieval nádherný duet „Isaltiyen“.
V roku 1999 nahral album „Identités“, spolu s veľkými hudobníkmi hudby sveta – Manu Chao, Dan Ar Braz, Gnawa Diffusion, Zebda, Geoffrey Oryema, L´Orchestre National de Barbès. Zhromaždil okolo seba tých, ktorí obhajujú kultúrnu otvorenosť a zároveň aj ich vlastné kultúrne korene. Uskutočnil dva koncerty v legendárnej parížskej Olympii s množstvom hosťujúcich hviezd, vrátane osobností ako Frédéric Galliano a Thierry Robin. Je autorom piesne „A tulawin“, ktorú preslávil Manu Chao pod názvom Denia na jeho albume Próxima Estación: Esperanza. (Úryvok z jej textu: „Krajina slobodných mužov, kolíska Imazighov, nie ste na predaj, ani na prenájom!“).
Tento rok Idir ohlásil „potenciálny odchod do dôchodku“ novým albumom Ici et Ailleurs. Predstavil na ňom duety s osobnosťami francúzskej piesne, ktoré nahral počas jeho kariéry. Objavujú sa na ňom mená ako Charles Aznavour, Henri Salvador, Patrick Bruel, Francis Cabrel, Maxime Le Forestier, Bernard Lavilliers, Gerard Lenorman i predstaviteľ francúzskej slamovej kultúry, poet Grand Corps Malade i skupina šansónového reggae –Tryo. A napokon aj jeho dcéra Tanina.
Album je hudobnou púťou pod vedením Idira, zostavený z piesní, ktoré miloval v detstve. Vstrebáva vplyvy celého Stredomoria, no napriek tomu pôsobí konzistentne a príjemne. Opäť upozorňuje na kľukaté cesty identity, lásky, exilu a slobody. Otvára lákavé horizonty prostredníctvom kombinácie šansónu s rytmami berwali, tergui i brazílskej samby, striedavo zvukovo spestrené flautou a mandolou. Niektorí piesne majú potenciál evergreenov, napríklad pieseň On The Road Again, duet Idira s moderným šansoniérom Bernardom Lavilliersom a, samozrejme, aj duet s Aznavourom – La Bohème. Ak sa zatúžite aspoň na chvíľu pozrieť do iného sveta piesní, aký Vám zväčša ponúkajú naše rozhlasové a televízne stanice, siahnite po albume Ici et Ailleurs.
Miroslav Potoček (foto: press Idir)
