Výtvarná inštalácia s hudbou Briana Ena v pražskom Rudolfíne prebehla od 20. júla do 24. septembra 2023. Pri tejto príležitosti sa pri tvorbe tohto hudobníka pristavíme aj my.
Keď sa spýtali Stevena Soderbergha, režiséra filmu Sex, lži a video, kde berie nápady, odpovedal: „To je jednoduché, zatvorím sa do izby so všetkými platňami Briana Ena, čo mám doma.“
U rockovej verejnosti však budí Brian Eno zmiešané pocity: niektorí ho síce majú za geniálneho tvorcu, iní naopak za podivína, ktorý trávi veľa času prácou nad trochu svojráznymi projektmi. Všetci ho rešpektujú ako producenta skupín U2, Talking Heads aj ako spoluhráča v pôvodnej zostave Roxy Music. Ale jeho sólové platne? Vlastne ani sám Eno ich nepovažuje za hudbu, ktorá by splnila očakávania bežného poslucháča. Jeho cieľom je hudba prostredia, teda ambient music. S podobnou myšlienkou prišiel už pred 100 rokmi francúzsky skladateľ Erik Satie, keď vyhlásil: „Musíme sa prepracovať k hudbe, ktorá bude súčasťou hluku okolia, ktorá ho vezme do úvahy. Predstavujem si melódie, ktoré zmäkčujú údery vidličiek a nožov, ale neprekrývajú ich, netlačia sa do popredia. Zaplnia tie ťažké pauzy, ktoré niekedy preniknú medzi spoločne obedujúcich priateľov. Ušetrí ich nevyhnutnosti všímať si každú banálnu poznámku. A zároveň sa podarí zneutralizovať zvuky ulice, ktoré sa tak nediskrétne vtierajú do konverzácie. Vytvoriť takú hudbu znamená vyjsť v ústrety potrebe.”
Ambientná hudba funguje ako tiché, neutrálne zvukové pozadie. Možno, že vám príde banálna, málo výrazná, ale pozor, nemá nič spoločné s gýčom, teda hudbou, ktorá je nasýtená falošnými emóciami. Žiadne kalkulácie, žiadne podhodnotenie: Enove nahrávky zachovávajú citovú neutralitu. Zvláštnym prípadom je v štúdiu vytvorená hudobná panoráma nejakej fiktívnej krajiny, teda landscape music. Právom sa ale môžete spýtať: je to ešte hudba, alebo niečo medzi hudbou a skutočnosťou? Na to by vám Eno zrejme odpovedal, že zvuky skutočnej prírody môžu byť niekedy rovnako fascinujúce, ako hudba. Ak máte nahrávacie zariadenie, môžete niekde v lese alebo napríklad v rušnej ulici vyskúšať jeden z Enových receptov: „Keď som bol v Ghane,“ hovorí, „strávil som veľa času so stereofónnym mikrofónom a magnetofónom s miniatúrnymi slúchadlami. Sedel som vonku napríklad niekoľko hodín a počúval som, čo sa okolo mňa deje, cez zosilňovač, magnetofón a slúchadlá. Počúvať vysoko zosilnený svet je rovnako úžasné, ako pozerať sa veľkým mikroskopom.”
Brian Eno, podobne ako mnoho ďalších rockových muzikantov, študoval pôvodne výtvarné umenie. Na rozdiel od väčšiny svojich rockových kolegov však štúdium dokončil a uprostred 80. rokov sa k výtvarnému umeniu vrátil späť. Do rockového vývoja zasahoval aj naďalej ako producent, ale najviac ho zamestnávali výtvarné projekty: jeho „videoinštalácia“, umiestnená v zatemnených výstavných sieňach, sa skladala z otáčajúcich sa útvarov, na ktoré dopadali večne meniace sa svetelné farby, vychádzajúce z televíznych obrazoviek. Z Enovho komentára vyplýva, že sa zmenili len jeho prostriedky, tvorivá filozofia však zostáva. „Pásky s videozáznamom sa dajú strihať rovnako ako zvukové pásky. Majú rozličnú dĺžku, takže štruktúry – rovnako ako zvuk – sa v priebehu show neopakujú. Nič sa teda nestane dvakrát. A to je pocit, ktorý mám veľmi rád. Nič sa nestane dvakrát, ale nikdy tiež nedôjde k ničomu príliš odlišnému.”
Eno tvrdí, že ide odlišnou cestou, ako tvorcovia bežných videoklipov, ktorí stupňujú útoky na poslucháčov rýchlymi strihmi a šokujúcimi zmenami: „Ak bude video iba rozšírením filmu či televízie, čaká nás pravdepodobne len ešte viac hystérie. Televízny divák očakáva, že dej na obrazovke postupne prejde dramatickými zmenami, čím vzniká medzi divákom a obrazovkou pevná väzba – ty sedíš a to sa hýbe. Mňa zaujíma niečo iné: výtvarné projekcie, na ktoré sa možno pozerať a potom odísť, ako keby človek odišiel od maľby: to sedí a ty sa hýbeš. Výsledok je podobný, ako keď sa pozeráte na rieku, kde sú rôzne ohniská diania – spôsob, akým sa voda točí okolo určitého kameňa, spôsob, akým prúdi v krivke. Ale nikdy nedochádza k presnému opakovaniu udalostí.”
Ilustrácie ukazujú, ako taká inštalácia môže v jednej chvíli vyzerať, v skutočnosti sa ale farby aj ich rozloženie menia v čase, a pretože divák sa medzi týmito predmetmi pohybuje, neustále pritom tiež objavuje nové uhly pohľadu. Je to ako keby ste blúdili fascinujúcou krajinou čisto abstraktných predmetov, ktorých vzhľad sa nevypočítateľne mení.
Nasledujúci rozhovor prebiehal v Enovom londýnskom byte počas novembrového podvečera roku 1991. Eno tvrdí, že každé interview pre neho znamená príležitosť sformulovať súvislosti a nájsť nové témy pre svoje prednášky, s ktorými v poslednej dobe často cestuje po svete.
Aký máte názor na súčasnú rockovú produkciu? Zoberme ako príklad napríklad Madonnu.
„Hudbu väčšinou nemožno izolovať od ostatných zložiek, na rozdiel napríklad od filmu. Keď hovoríte len o hudbe, veľa vecí vám potom unikne. Myslím si, že nahrávky Madonny sú na vysokej úrovni po technickej a produkčnej stránke, no na môj vkus to možno až príliš smeruje k Hollywoodu. Hollywood pre mňa znamená ten štýl produkcie, ktorý efektne nasvieti každý detail, všetko je ostré a iskrivé. Ja som skôr európsky producent. Keď sa pozriete na európsky film, špeciálne na východoeurópsky film, vnímate oveľa viac temnotu, kontrasty, pozorujete, že niektoré miesta sú osvetlené dobre, kým inde poriadne nerozoznáte, čo sa tam deje. Tváre ľudí sú takmer skryté, jeden predmet stojí v ceste druhému. Ja mám rád filmy, v ktorých je viac tajomstiev, zatiaľ čo Hollywood dáva prednosť filmom, v ktorých je každý detail úplne jasný, kde nie je priestor pre viacznačnosť. Sem patrí spôsob, ako sú produkované nahrávky Madonny – všetko je krištáľovo jasné, ako reklamné fotografie na nejaký nový typ hamburgera, kde žiari každý detail. Je to veľmi ťažké remeslo, neviem ako sa to robí a v skutočnosti ma to ani nezaujíma. Nie je to ale nič triviálne. Existujú aj výnimky, napríklad pesnička Justify My Love.“
Nedávno ste charakterizovali súčasnú rockovú produkciu ako prekorenenú, prevarenú.
„Pre hollywoodsky štýl je typická ešte jedna vec. Pretože v hre je veľa peňazí, okolo sa točí veľa ľudí, a to znamená aj veľa názorov: tento človek tam chce mať trochu tohto, tamten zase chce vypustiť tamto, a tento chce pre zmenu pridať niečo iné. Je tam stopäťdesiat ľudí a každý do tej veci nejako zasahuje. Takže výsledok nemá žiadnu vlastnú tvár, je to niečo ako keď zrazu varí dvadsať ľudí, a vy máte napríklad rád korenie, mne chutí estragón, tamtom chce zas kurkumu, tento človek musí mať bazalku, chilli, a nakoniec vznikne pokrm bez chuti.“
Ale či v hitparáde neexistuje žiadna výnimka tohto pravidla? Čo napríklad Dire Straits? To je predsa kapela s výrazným štýlom.
„Mám ich rád, aj keď teraz je skôr v móde ich nenávidieť. Zároveň sú ale ohromne populárni – ale to nie je v protiklade. Ľudia, o ktorých sa predpokladá, že o hudbe niečo vedia, považujú ich veci za yuppie music. Mňa sa vždy páčili. Mark Knopfler je ohromný gitarista, má vlastný výraz, a ani si nemyslím, že by ich dnešná tvorba bola výsledkom nejakého kompromisu, čo je tiež tým, že vedia dobre hrať. Veria tomu, čo dokážu, kým v hollywoodsky ladenej hudbe neverí nikto nikomu. Ukážem vám niečo na hollywoodsku tému: kúpil som si túto knihu, vidiecke maliarstvo z jedného kraja v Číne. (Otvára knihu dôverne známych budovateľských plagátov a obrazov.) To sú obrazy na ktorých pracovalo naraz až 20 ľudí. Maoistické kolektívne maľby. Sú celkom pekné, nie je na tom nič zlé, ale ja v tom necítim žiadnu silu, pretože obrazy sú situované v pohodlnom miestečku uprostred ideológie.“
Ale to je spoločné všetkému umeniu, ktoré slúži politickým cieľom.
„A presne to isté prináša hollywoodska myšlienka. To je tiež propaganda určitej ideológie, aj keď tá ideológia je viac skrytá. Tá ideológia sleduje jednak romantickú lásku, ale aj moc, spoločenský štatút, príslušnosť k určitej triede, podobne ako ideológia v Rusku či v Číne.“
Domnievate sa teda, že existuje priama spojnica medzi Disneylandom a Hitlerovým ministrom propagandy Goebbelsom?
„Myslím, že oboje patrí k rovnakému druhu myslenia, ale nepovedal by som, že tam existuje priama spojnica. Oboje počíta s publikom, ktoré urobí presne, čo sa mu povie. Hollywood stavia na to, že s ľuďmi môžete pohnúť pomocou veľmi jednoduchých emócií. Lojalita, romantická láska, hrôza, napätie. Veľa hollywoodskych filmov končí tým, že niekto niekoho zastrelí, pretože to je jednoduchý spôsob ako zakončiť príbeh. Smrťou záporného hrdinu skončí všetko zlo na svete.“
Myslíte si, že rocková hudba mala nejaký podiel na páde totality v strednej a východnej Európe?
„Ľudia za železnou oponou si o rockovej kultúre vytvorili veľmi idealizovaný obrázok – prevzali určitý platonický sen, čo pre nich predstavovalo silnú inšpiráciu. Mne to pripomína prelom 60. a 70. rokov u nás, keď boli ľudia inšpirovaní Zen budhizmom a maoizmom, teda ideálom disciplíny a odovzdania sa cieľu. To bolo niečo úplne iné ako vyhranený individualizmus americkej tradície, s ktorým sme mali svoje skúsenosti a ktorého úskalia sme dobre poznali. Zrazu sme objavili Zen a maoizmus z Východu, a nepoznali sme ich nebezpečenstvo, brali sme ich tiež idealisticky, vnímali sme ich ako sen, vedeli sme, aký majú zámer, no nepoznali sme praktické dôsledky. U vás podobným spôsobom ľudia vnímali rockovú scénu: ako idealizovaný obraz. To je dobré pre inšpiráciu, a tiež vás to presvedčí, že sa dá niečo dosiahnuť. Súhlasím, že u vás rocková hudba zohrala svoju rolu. Mladí ľudia vďaka tej hudbe uverili, že existuje možnosť slobody, že každý človek sa môže sám rozhodnúť pre to či ono, že na to nepotrebuje pomoc okolia (aj keď ja osobne tomu neverím). Za najzaujímavejšieho súčasného spisovateľa považujem Milana Kunderu, ktorý o týchto veciach veľmi dobre píše, a príde mi zaujímavé, že Kundera, ktorý pochádza z vašej kultúry, dobre pozná silné aj slabé stránky našej kultúry, podobne, ako napríklad Vladimir Nabokov. Keď niekto príde z jednej kultúrnej tradície do druhej, o ktorej sa tvrdí, že je liberálnejšia – ako napríklad Nabokov či Kundera – tak samozrejme veľa vecí ocení, ale zároveň je veľmi citlivý na tie zlé stránky. Kunderu mám veľmi rád – ani neviem, nakoľko je populárny v Československu.“
Možno, že by ste mali vysvetliť, čo považujete negatívne na budhistickej tradícii Zen. V prípade maoizmu to je myslím jasné.
„Zen je náboženstvo kláštorov. Náboženstvo, ktoré potrebuje byť uzavreté medzi vysoké múry. Čo je spoločné pre rad náboženstiev, no ja sám žiadne náboženstvo nevyznávam. Zen potrebuje ochranu pred zvyškom sveta. To je jeho slabosť. Keď chcete Zen použiť ako životný štýl, dostanete sa do problémov. A ešte niečo: myslím si, že Zen má čosi spoločné s maoizmom, počíta s centrálne fungujúcou mocou, ktorá pri maoizme vychádza zo spoločnosti, hovorí sa tomu spoločné nevedomie. Obe ideológie sú absolutistické, totalitné. Som si istý, že ľudia, ktorí študujú Zen mi povedia, že neviem o čom hovorím, a možno, že majú pravdu, Maoizmus má dnes veľmi zlé meno a plne si to zaslúži, a myslím, že Zen si zaslúži to isté. Som silne protináboženský a s chuťou by som kritizoval akékoľvek iné náboženstvo.“
V Anglicku existuje dlhá tradícia poézie nezmyslu, niektoré rockové texty zvádzajú k analógiám. V starých hitoch sa spievajú nezmyselné slabiky, trošku iným príkladom sú texty Johna Lennona. Myslíte, že je v tom je skutočne nejaká súvislosť?
„Toto je otázka na dlhé rozprávanie. Ja som zažil v nahrávacom štúdiu strašnú bezradnosť aj dosť významných hudobníkov. Napíšu melódiu, a potom ale nevedia, ako ďalej: o čom tá pesnička bude? Stáva sa to Peterovi Gabrielovi, U2, skoro každému. Ja im vždy hovorím: Táto pesnička nie je o ničom, je sama o sebe. Možno, že raz si to ľudia uvedomia, ale budú na to potrebovať veľa odvahy.“
Čo by ste odporučili fanúšikom new age?
„K tomu, čo robím, má najbližšie heavy metal. Ten má k ambientnej hudbe veľmi blízko, oveľa viac ako New Age. Keď idete na heavy metalový koncert, kúpete sa vo zvuku. Na pesničkách nezáleží. Na akordických postupoch nezáleží, na rytme nezáleží. Čo je dôležité, je ten fantastický masív zvuku, do ktorého vkročíte. Je to, ako keď skočíte do zvukového oceánu. Skúšam niečo podobné. Raz som hovoril s Johnom Cagom a povedal som mu: ‚Vy ste vlastne polárny výskumník.‘ V istom zmysle dosiahol severný pól v hudbe. Ale aj keď sa mi to skutočne páči a rešpektujem to a zmenilo to môj pohľad na svet, dal by som prednosť bývaniu na juhu Francúzska.“
Interview skončilo, Brian Eno vzal do ruky ceruzku a papier a so zjavným potešením výtvarníka začal kresliť plánik cesty na najbližšiu stanicu londýnskeho undergroundu. Tiež na moju žiadosť vyznačil miestny obchod kde kúpim dobré červené víno. Čo sa ukázalo, že bol ten najdôležitejší bod rozhovoru. Obrázok som totiž pri ňom na stole zabudol. Pretože Eno vedel kde ma nájde, vybehol do obchodíku a odovzdal mi kresbu, ktorá možno dodnes je v Prahe jediným obrázkom podpísaným Brianom Eno.
Petr Dorůžka (preklad NMR) viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: FB Brian Eno)
