Yello - Toy (Universal Music / LLC, 2016)
Na tento album som bol zvedavý. Ako na každý nový album dvoch Švajčiarov dua Yello ( Dieter Meier – Boris Blank).
Spomínam si, ako som ich hudbu spoznal. ( Niekedy v roku 1983 ). Vtedy sa točila na mojom gramofónovom tanieri ich vinylová LP platňa You Gotta Say Yes to Another Excess. Bol som z nej očarený. A prekvapený. Milo. S úsmevom od ucha k uchu.
Ktorýsi publicista vtedy napísal o Yello niečo v tom zmysle, že ich hudba je iba obyčajný módny výstrelok – exces. Bol, no nie hocijaký, bol príťažlivý, umelecký, s trvácnou hodnotou. A bol aj – povedané so zmyslom pre nonsens, ktorý Yello obľubujú – „intergalaktický!.
Čas to potvrdil. Yello sú elektronickí hudobní dadaisti, surrealisti, impresionisti – so zmyslom pre humor.
Bez nich by história hudby nebola kompletná. Ich novinka Toy to opäť potvrdzuje. Sú starí, ale jarí. Stále moderní, stále originálni. Fantastické zvuky, fantazijný svet – futuristický i retrospektívny, ambientný i tanečný, vážny i vtipný, bláznivý, absurdný.
Toy do značnej miery pripomína Stella – album Yello z roku 1985.
Jedným z hostí zúčastnených na nahrávaní bola jazzová speváčka Malia ( moja obľúbená ), s ktorou Boris Blank nahral pred dvomi rokmi veľmi dobrý, no málo docenený album Convergence. Yello sú príkladom, že elektronická hudba má právo na nostalgiu, má totiž svoju klasiku.
Miroslav Potoček (foto: press Yello)
YELLO 2016:
YELLO live v roku 1983:
