Invisible System je pseudonym britského producenta Dana Harpera, ktorého hudba zahŕňa fúziu etiópskej hudby s dubom, reggae, technom, psychedelickým folkom, punkom a rockom.
K zaujímavým hudobným crossoverom patril etiópsky projekt Nicka Paga, ex-člena Transglobal Underground. Pod názvom Dub Collosus mu vyšiel výborný album „A Town Called Addis“. Utajeným iniciátorom tohto počinu bol menej známy Dan Harper, ktorý v Addis Abebe pracoval ako humanitárny pracovník. Petr Dorůžka s ním pred pár rokmi urobil nasledujúci rozhovor.
Čo konkrétne ste v tej Etiópii robil?
„Pracoval som ako manažér projektu proti HIV-Aids, staral som sa o nábor dobrovoľníkov, cestoval po Etiópii medzi organizáciami, ktoré tých dobrovoľníkov potrebovali, zisťoval ich požiadavky, uzatváral zmluvy.“
So štúdiom v batohu na Saharu? Takže, s hudbou táto práca nič spoločné nemala?
„Hudba je môj koníček. Od sedemnástich rokov som sa učil hrať na rôzne nástroje, budoval som si štúdio, a potom som 4 roky pracoval pre humanitárnu organizáciu v Mali. Skôr ako som tam odišiel, štúdiové zariadenie som predal s tým, že si zaobstarám mobilný ekvivalent štúdia s notebookom. Vedel som, že v Mali bude veľa dobrých príležitostí vyraziť s ruksakom do púšte a potreboval som teda byť veľmi mobilný. Vtedy ešte neboli notebooky na patričnej technickej úrovni, ale keď som potom šiel do Etiópie, technológia pokročila a ja som všetko odviezol do Addis Abeby. V zadnej časti domu boli tri miestnosti, tie som prebudoval na štúdio. Mali sme réžiu, miestnosť na spev aj komoru so strechou z vlnitého plechu na natáčanie perkusií. Často ste tam počuli behať krysy alebo v daždivej sezóne bubnovanie kvapiek vody.
Hudbou ste sa teda bavil počas víkendov?
„Áno, rekreoval som sa z tej veľkej byrokracie, z frustrácie z politických prekážok, ktoré som ako humanitárny pracovník neustále riešil.“
Vy ste tak získal slušný náskok pred Nickom Pagem, ktorý potom prišiel do Addis Abeby nahrávať pre Real World Records?
„Áno, s niektorými zo speváčok z jeho albumu A Town Called Addis som pracoval už rok pred tým, etiópske partie môjho albumu boli vtedy už dávno natočené. O Nickovi som vedel, že ho zaujíma séria Ethiopiques, ktorú zostavuje špecialista na etiópsku hudbu Francis Falceto, vedel som že plánuje album pre Real World, a tak som ho pozval s tým, že mu pomôžem nahrať sample, aj keď som od spočiatku vedel, že nie všetko môže vyjsť a že teda obaja ideme do rizika.“
Nakoniec teda vznikli dva albumy. Nekonkurujú si?
„Áno aj nie. On má na svojom albume rovnakých umelcov ako ja, ale pretože každý z tých albumov znie inak, teoreticky by si konkurovať nemali. Nick si vypožičal veľa slučiek z tej spomínanej edície Ethiopiques, zatiaľ čo ja to robím inak, píšem svoje skladby a potom to toho zapletiem etiópskeho umelca, po zvukovej stránke to navyše znie ako psychedelia.“
Koľko sa toho CD predalo a koľko sa musí predať, aby sa vrátili investície?
„V tejto chvíli peniaze nepočítam. Nevydal som to aby som si zarobil, ale aby som tú hudbu ponúkol ľuďom, čo sa myslím darí, a poslucháči to oceňujú.“
Z Addis do Glastonbury
Druhá časť natáčania prebiehala v Anglicku. K najviac prominentným hosťom tejto etapy patrí Justin Adams, gitarista Roberta Planta. Ako ste ho získali?
„Na festivale v Glastonbury som sa dal do reči s Robertom Plantom, on sa ma pýtal kde bývam, a ja som mu povedal že práve v Mali. A Robert ukázal na Justina a hovoril, že sa s ním musím zoznámiť, pretože on produkoval v Mali nahrávky Tinariwen, a má v tej krajine veľa kamarátov. A neskôr, keď už som pracoval v Etiópii, som sa s Robertom aj Justinom stretol po ich koncerte v Newcastli na tlačovej konferencii s novinármi. Robert tam rozprával, že stále počúva hudbu z Etiópie, a ja som mu povedal: „Práve tam teraz bývam, to je ale náhoda.“
Čo vlastne znamená to slovo „Punt“ v názve vášho albumu?
„To bola staroveká ríša vo východnej Afrike, pred príchodom kresťanstva a islamu, a pred tým ako vznikli dnešné hranice medzi Egyptom. Sudánom a Etiópiou. Punt vtedy ľudia považovali za magickú krajinu, ktorá oplýva bohatstvom, myrrhou a divokými zvieratami, bola to krajina požehnaná múzami, elitní a kočujúci hudobníci označovaní ako azmari tam predstavovali podobnú slobodomyseľnú komunitu, ako v Európe Rómovia.“
CD sa nepredávajú, mikrofóny áno
Vy ste tento album vydal na vlastnej značke Harper-Diabate, čo znamená tá druhá polovica?
„To je priezvisko mojej manželky, ktorú som si vzal v Mali, naša dcéra sa volá Zeina Harper Diabate. Priezvisko Diabate indikuje príslušnosť k rozvetvenému muzikantskému klanu, matka mojej manželky je griot, teda speváčka oslavných piesní, má strašne silný hlas, vystupuje napríklad na svadbách. Ale keď túto hudbu počujete v Mali, zvuk je vždy skreslený a nekvalitný, až doma v Anglicku ma malijské spevy griotov vzali, keď som vlani prvýkrát počul Oumou Sangare live na Womade.
Teraz sa teda živíte už len ako producent?
„Moje príjmy sčasti pramenia z výroby kvalitných mikrofónov, ktoré nájdete na www.harperdiabate.com, moja žena robí ručne vyrábané pokrývky na posteľ, ja navyše učím na niekoľkých školách v okolí nahrávaciu techniku, a z tejto práce financujem svoju nahrávaciu spoločnosť, pretože je stále ťažšie sa vydávaním platní uživiť. Žijeme v čase, keď už nikto nekupuje CD.
Petr Dorůžka (preklad NMR) viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: archív)
