„Bella Ciao“ (Zbohom kráska) patrí k najnahrávanejším talianskym piesňam, coververzie natočili Tom Waits, Manu Chao, existuje dokonca česká verzia otextovaná Michaelom Prostějovským s typicky nemastným-neslaným názvom „Květy pláčou“.
Vlani sa skladba „Bella Ciao“ stala hymnou protestov v Iráne po politickej vražde 22-ročnej kurdskej ženy Mahsy Amini za nesprávne nasadený hidžáb. Pôvodne to bola pieseň talianskych partizánov, ktorú spieval aj zbor Červenej armády Alexandrovci, neskôr získala novú identitu ako anarchistická hymna, napríklad v podaní škótskej post-punkovej skupiny Dog Faced Herman. Tomatisova kniha rieši politicky motivované mýty, ktoré s touto piesňou presiakli aj do rešpektovaných médií.
Taliansky folkový revival prebiehal súbežne s hnutím anglicky spievajúcich pesničkárov, inšpirovaných Bobom Dylanom. Paralela má niekoľko skrytých rovín. Zatiaľ čo odkaz amerického blues aj zásluhy zberateľa Alana Lomaxa (1915-2002) sú dobre známe, talianske súvislosti zostali dlho utajené. Keď po 2. svetovej vojne pokračoval Lomax v zbere terénnych nahrávok v Európe, v Taliansku pracoval s podporou miestnych odborníkov Diega Carpitella a Ernesta de Martina, a práve na ich odkaz nadväzuje Tomatisova knižka. Talianska tradičná hudba je aj v porovnaní s americkou nesmierne bohatá, patria k nej polyfónne zbory, pohanské transové rituály pizzica aj piesne spoločenského protestu.
Folkový revival neznamenal len renesanciu ľudových koreňov
Tiež to bola éra manipulácií, ideologických klamov a názorových konfliktov. Zlom v americkom folku prišiel v júni 1965, keď Dylan vystúpil na Newport Folk Festivale s elektrickou kapelou. Lomax ako konferenciér Dylanov koncert skritizoval, v zákulisí sa s ním potom pobil Dylanov manažér Albert Grosman. V Taliansku polarizáciu medzi myšlienkovo protiľahlými tábormi ešte posilnila politika, talianska komunistická strana patrila v západnej Európe k najsilnejším.
Taliansku folkovú éru odštartoval festival Due Mondi v Spolete severne od Ríma, jeden rok pred spomínaným Newportom. Festival existuje dodnes, roku 1958 ho založil skladateľ Gian Carlo Menotti (1911-2007), a názov „Dva svety“ reflektoval program, ktorý súbežne prezentoval americkú a európsku kultúru. Istú dobu existovalo aj partnerstvo medzi „Spoleto Festivaly“ v Charlestone, USA a v Melbourne, Austrálii.
V Taliansku vytvárala tradičná hudba spájajúca mostík medzi literátmi aj klasickými skladateľmi, k tomuto elitnému klubu sa hlásil Umberto Eco, Italo Calvino aj skladateľ Luciano Berio. Vrcholom programu v Spolete v pondelok 22. júna 1964 sa stala pieseň „Bella Ciao“. Na koncerte zaznela aj pieseň „Gorizia“ o krvavej bitke z 1. svetovej vojny, a v sále prítomný dôstojník talianskych carabinieri protestoval, že to je urážka talianskych ozbrojených síl, došlo aj na pouličné demonštrácie. Na pôdoryse názorových stretov sa formovala estetická a ideologická tvár folkového hnutia. Tvrdí sa dokonca, že speváčky brali strychnín, čo malo zvýrazniť drsnosť a teda „autentickosť“ spevu.
Tomatis rozoberá aj esteticko-ideologickú stránku veci
Tvoril ju programovo jednoduchý aranžmán, zámerné vytváranie protikladu ku komercii, reprezentovanej festivalom v San Reme. Odkrýva, že piesne vydávané za tradičné vznikli plánovito deň pred koncertmi v Spolete, aj keď muzikologickou analýzou možno ich ľudový pôvod ľahko spochybniť.
Pol storočie pred internetovými „fake news“ vznikla významná falošná informácia, ktorú dodnes citujú seriózne zdroje. Partizánsky song „Bella Ciao“ mal údajne predlohu v pracovnej piesni sezónnych robotníc „mondine“, ktoré v povodí rieky Pád za drastických podmienok pleli ryžové polia. Mondine predstavovali spoločenský fenomén, ktorý sa roku 1949 stal predlohou slávneho filmu „Horúca ryža“ (Riso Amaro). Anglická Wikipédia ponúka dodnes „ryžový“ pôvod Bella Ciao ako možnú teóriu, a Jacopo Tomatis uvádza tento blud na správnu mieru
Koncom apríla 1965 došiel do redakcie komunistického denníka L’Unitę list od bývalého sezónneho robotníka. Ten tvrdil a podložil to svedectvom, že to bol on kto okolo roku 1951 skomponoval „ryžovú“ verziu piesne, a to na báze partizánskej „Bella Ciao“, ale redakciu zároveň žiadal, aby jeho list netlačila. Právom sa obával, že by to poškodilo povesť skupiny Gruppo del Nuovo Canzoniere Italiano, ktorá na festivale v Spolete pieseň spopularizovala. Falošná informácia mala v rámci socialistickej ideológie demonštrovať väzbu medzi vykorisťovanými námezdnými robotníkmi a partizánmi, a priniesť tak chýbajúci spájajúci článok medzi oboma triedami.
Svetový festival mládeže a študentstva
Tomatis navyše odhaľuje, ako k popularite „Bella Ciao“ prispel aj tzv. Svetový festival mládeže a študentstva, organizovaný v metropolách sovietskych satelitov vrátane Severnej Kórey. Prvý ročník prebehol v Prahe roku 1947.
Reportér L’Unitę písal: „Večer na brehoch Vltavy ste mohli počuť ľudové piesne z celého sveta, a bývalí partizáni z Talianska tam do noci spievali so svojimi bratmi z Grécka.” Tam práve zúrila občianska vojna, v ktorej boli komunisti roku 1949 porazení.
Tomatis dodáva: „Je teda veľmi pravdepodobné, že Bella Ciao sa tak stala súčasťou repertoáru na ďalších festivaloch v Budapešti (1949) a Východnom Berlíne (1951).“ Vďaka medzinárodnému ohlasu roku 1966 taliansky komunistický politik Enrico Berlinguer venoval vinylový album skupiny Nuovo Canzoniere Italiano severovietnamskému predákovi Ho Či Minovi, čo zachytáva fotka v úvode knihy.
Petr Dorůžka (preklad NMR) viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: press Jacopo Tomatis)
