Albumová novinka slovenského hudobníka Jána Boleslava Kladiva s názvom „Zvonkohra“ vyšla päť rokov od vydania predchádzajúceho albumu „Mattehorn“. Pri tejto príležitosti vznikol nasledujúci rozhovor.
Čo ťa neustále inšpiruje k novej tvorbe?
„Komponovanie hudby a písanie textov pre mňa znamená psychický relax a zároveň sebareflexiu toho, čo zažívam. Umožňuje mi to byť psychicky zdravý, bez depresií, umožňuje mi to vymaniť sa z traumatickosti situácií, do ktorých nás život strká, umožňuje mi získať poznanie, ktoré nie je možné nájsť vo vyhľadávačoch. Túžba po tomto poznaní je mojou trvalou inšpiráciou.“
Ako zvyčajne prichádza námet na skladbu?
„V noci, alebo nad ránom ma napadne veta. Ak mám dobrú prvú vetu, viem že sa mi pesnička môže podariť. Vtedy sa prinútim zobudiť a vetu si zapíšem. Nedá sa povedať, že sa mi to sníva, lebo som pri plnom vedomí a hlava je odpočinutá.“
Nové skladby evokujú pesničkárstvo v elektronickom podaní. Cítiš sa ako pesničkár, alebo je ti bližšia skôr hudobná alchýmia?
„Od gymnázia sa zaoberám poéziou, mnohých autorov čítam dopodrobna, všetko čo napísali. Veľmi veľa svetovej poézie nie je preloženej do slovenčiny, preto často čítam v pôvodných jazykoch, to obohacuje – umožňuje mi to sa zdokonaľovať vo vlastnom slovenskom jazyku, v poetike. Na druhej strane som zvukový inžinier a neustále skúmam možnosti pretvorenia a neobvyklého spracovania zvuku. Baví ma skĺbovať svety hudobnej kompozície, zvukového dizajnu a poézie, hľadať nové kultúrne mutácie.“
Hudobne tvoje nové skladby obdobie evokujú obdobie kratrocku, či ranné nahrávky skupiny Kraftwerk. Máš rád toto obdobie? Sleduješ aj nové trendy v hudbe?
„Tangerine Dream, Kraftwerk… to boli moje pubertálne vzory. Keď som prišiel pracovať do Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu, naplnil sa môj sen dotknúť sa technológií, ktoré používali hviezdy New Wave. Bol to vek zrodu analógových syntezátorov, čas kedy sa počítače používali len pri riadení výrobných procesov, či letov do vesmíru. Moje skúsenosti s tvorbou analógového zvuku ma viedli cestou k pesničkárstvu novej éry. Mám zopár zaujímavých spôsobov, ktoré mi umožňujú tvoriť songy bez vysedávania pri počítači. Moje nové piesne sú tvorené v duchu Post New Wave, postmoderného prístupu ku kompozícii hudby i textu, v ktorom sa autor nenachádza v centre diania, ale z okraja pozoruje dej, ktorý pred ním beží. Tieto pesničky sa skôr podobajú na postmoderný film à la Erasedhead, ako aj na pop music v jej vyhranenej forme.“
Texty na albume pôsobia mysticky až tajomne. Zaujímajú ťa témy vesmíru a života po smrti, ktorých sa v niektorých nových skladbách dotýkaš?
„Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď, nie som v centre deja, dívam sa na niečo – a snažím sa to pochopiť. Thomas Bernhard, rakúsky spisovateľ, hovorí, že náš život je plný otázok, na ktoré nedostávame žiadne odpovede. V tomto kontexte vznikali aj moje songy Život po smrti a Zvonkohra. Nemáme žiadnu odpoveď, či existuje život po smrti, či existuje v človeku niečo, čo ho prežije – napriek tomu sa s týmto fenoménom nie je možné nezaoberať a úplne ho obísť.“
Ako zvyčajne tráviš voľný čas?
„Vo voľnom čase chodím do lužného lesa pri jazere Veľký Dráždiak v Petržalke. Odpočinem si tu, lenže príroda je tiež rozporuplná. Stretávam obrovské množstvo pováľaných, vetrom zničených stromov. Veľa času trávim v lese aj tvorivo. Tento mesiac výjde môj ďaľší experimentálny album, má názov Melódie prímestského lesa. Vychádza z terénnych nahrávok z tohoto prostredia, v ktorých sa miesia prírodné zvuky s mestskými. Zvuky na albume budú procesované v prostredí MaxMsp do mikrofragmentov a formantových vrstiev, ktoré medzi sebou nadväzujú rôzne typy hudobných konverzácií.“
Máš chuť predstaviť svoj nový album živému publiku?
„Momentálne nie, ale v buducnosti sa uvidí.“
Róbert Gregor (foto: archív Ján Boleslav Kladivo)
