Nie, toto nebude siahodlhý článok, žiadne obavy. Také dnes na internete mnohých čitateľov odrádzajú. V obrovskej záplave informácií je potrebné rýchle dopátranie sa podstaty a nie nadbytočná vata.
Rock je už dnes ako starec. Pociťoval som to tak, že túto vetu musím napísať aj za cenu rizika, že niektorí „rockeri“ by ma kvôli nej najradšej zahádzali záprdkami. Mám právo ju napísať? Som pamätník The Beatles, pamätám začiatky stoviek legendárnych rockových skupín, neraz som na Slovensku o nich písal ako prvý, mám teda právo mať svoj pohľad na rock.
Nedávno nastala chvíľa, keď som si položil otázku: „Kedy som naposledy počul vynikajúci album mladej, začínajúcej rockovej kapely?“ Už si ani nepamätám, kedy. A to je podstata. V každom hudobnom žánri, ak má pôsobiť sviežo, novátorsky, by mala vznikať revolučnosť alebo prinajmenšom originálnosť, podpísaná prevažne novými, mladými talentami. A to sa v oblasti rocku dlhé roky nedeje. Už môžem iba spomínať na najlepšie albumy The Beach Boys, The Velvet Underground, Pink Floyd, Deep Purple, Led Zeppelin, Jethro Tull, Santana, T. Rex, Queen, Genesis, Yes, Sex Pistols, The Clash, The B-52’s, Devo, The Cure, Cocteau Twins, R. E. M.,The Smiths. Väčšina mojich rovesníkov tiež spomína. Priam tvrdošijne sa prehrabávajú v minulosti, pričom … Vynechávajú prítomnosť. Príčina? Možno tkvie aj v nostalgii, no hlavnou príčinou je návyk na rock. Kvôli nemu mnohým uniká umelecká špička súčasného diania v hudbe.
Aj dnes totiž vznikajú nové, originálne kapely, no väčšina týchto kapiel sa už neobjavuje v hitparádach, ako to bolo kedysi, sú takrečeno schované na nezávislých scénach rozosiatych po celom svete. No nie všetky hrajú rock a keď ho hrajú, tak nie vždy podľa modelu, ktorý bol vytvorený v rockovom praveku, obzvlášť nie v hard rockovom. Keď som na Facebooku dostal pozdrav v podobe klipu Queen, mal som sto chutí sa opýtať: “To patrí mne?“ Áno, kedysi v časoch albumu A Night at the Opera som ich hudbu mal rád a ešte stále ju mám rád. No donekonečna iba Queen? Veď prvý raz som ich počul v roku 1973. A odvtedy najmenej tisíckrát. Takže mi už vytekajú ušami von. Potrebujem počúvať aj novú, zaujímavú hudbu. Alebo som snáď abnormálny exemplár, keď vo veku 61 rokov potrebujem počúvať novú hudbu? Dokonca som dospel do stavu, keď mi začína liezť na nervy moja vlastná generácia s jej každodenným neutíchajúcim spomínaním.
Napokon, chcel by som znova zažívať to, čo som zažíval v časoch flower power, v časoch nástupu indie music scene, v časoch nástupu world music. V posledných rokoch to do istej miery bolo možné – vzhľadom k tomu, čo sa v hudbe sveta odohrávalo. Chcem mladnúť. Mladnite spolu so mnou. Spolu s NMR. Je to zdravšie ako starnúť.
A na záver chcem ešte niečo. Poprosiť niektorých zdatných hudobných odborníkov, aby ma ušetrili viet ako: „Kto nepozná Geordie, nevie, čo je to rock“. Už sa totiž na nich nevládzem smiať.
Miroslav Potoček
