Jeremy Dutcher so svojou tvorbou razí dve cesty. Prezentuje sa totiž ako skladateľ, aktivista, etnomuzikológ a zároveň ako člen indiánskeho kmeňa Neqotkuk (Tobique First Nation) vo východnej Kanade. Medzinárodné uznanie získal v roku 2018 za svoj album „Wolastoqiyik Lintuwakonawa“, na ktorý nedávno nadviazal novinkou „Motewolonuwok“.
Kto operného speváka a klaviristu už počul, nezaváha ani tentoraz. Kto ešte nie, celkom skoro zistí, o čo doteraz prichádzal. Vyštudovaný antropológ Jeremy Dutcher v ničom nezodpovedá archetypu indiánskeho umelca, vedúceho dialóg prostredníctvom pow wow: aktivista queer komunity Two Spirits sa pred nami zjavuje v glamrockových kostýmoch a s tenorovým vibrátom mení svoje renesančné posolstvo na umelecký akt hrdosti.
Neprehnane, a síce s dávkou pátosu, ale skúste sa vžiť do krvavej indiánskej histórie, a príde vám to dôstojné. Hoci Jeremy násilie netematizuje, predsa len občas spieva „jazykom sĺz“. V rockovej skladbe „Ancestors Too Young“ s ničivým trubkovým sólom napríklad pripomína desivý nárast samovrážd mladej indiánskej generácie.
„Musím sa nadýchnuť, pretože si nie som istý, ako by som mal smútiť,“ povedal Jeremy.
Album „Motewolonuwok“ je prudko návykový
Návykový je neposlednom rade vďaka impozantnému súbehu experimentálneho popu, art rocku, neoklasiky a jazzu, v ktorom sa pohodlne nájdu fanúšikovia Anohni, Kìzisa, Perfume Geniusa alebo Owena Palletta (aranžéra sláčikov). Navyše Jeremy má dar prinútiť poslucháčov, aby si mysleli, že slastnejšie a intenzívnejšie to už nejde, než príde milostná skladba „Take My Hand“ dokazujúca, ako hlboko sa mýlia.
Debut „Wolastoqiyik Lintuwakonawa“ – modernú reinterpretáciu archívnej hudby predkov – naspieval v jazyku wolastoq, ktorým už hovorí iba stovka ľudí. So záchrannou misiou však narazil: nerozumeli mu ani členovia jeho národa. A pretože chcel hovoriť so všetkými ochotnými počúvať, rozhodol sa prvýkrát spievať anglicky.
Motewolonuwok – „ľudia veľkej duchovnej sily“ – je iný album aj vo voľbe aranžmánov. Sláčikové kvarteto Jeremy rozvinul do orchestra a obklopil sa gospelovo znejúcimi zbormi. Aj o zverstvách spieva nežne – „The Land That Held Them“ o zavraždených deťoch – a keď v hymnickej „Skicinuwihkuk“ príde na zásadnú tému, spieva ešte nežnejšie: „Toto je navždy indiánska krajina, a kým bude medzi našimi ľuďmi jediné dieťa, budeme ju brániť.“
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Jeremy Dutcher)
