John Grant sa na albume „The Art Of The Lie“ snaží vyrovnať so situáciou vo svete. Je to už šieste autorské dielo textársky i hudobne nadaného Američana, ktorý začal svoju hudobnú kariéru ako člen kapely Czars a ktorého debut zaranžovala skupina Midlake.
Detstvo a mladosť zanechali na ňom hlboké jazvy, čo sa odráža v jeho nových piesňach. Predtým ako študoval tlmočníctvo nemčiny v Heidelbergu, vyrastal v katolíckej rodine v Colorade. V tomto prostredí bol kvôli svojej homosexualite terčom nepriateľstva a šikanovania.
John na to spomína: „Hovorili mi, že si musím si vybudovať oveľa hrubšiu kožu. A ja si myslím, že to hovorili kreténi. Často preto, lebo radi prichádzali s jedovatými šípmi a hlúpymi poznámkami a potom si mysleli, že to všetci ostatní musia jednoducho znášať.“
Od svojich začiatkov absolvoval množstvo koncertov po celom svete. Popritom sa často sťahoval a v súčasnosti žije na Islande, kde z jeho talentu profitoval aj hudobník Ásgeir Trausti. John Grant prekladal jeho texty z islandčiny do angličtiny. V nových piesňach Johna Granta sa odrážajú slabiny našej spoločnosti, ktoré začínajú už tam, kde súdime druhých.
„Štve ma to, že si ľudia dovoľujú povedať mi, kto som, ešte predtým, než som sa s tým dokázal vyrovnať.“
Inteligentný humor a ostré texty
Popierať citlivosť by našu spoločnosť neurobilo o nič lepšiu, ohľaduplnosť však áno. Každopádne sa mu na novom albume podarilo s inteligentným humorom, ostrými textami a očisťujúcou hudbou hovoriť nielen za seba. Pri jeho vzniku jeho bola empatia, zmysel pre komunitu a láskavosť, ktoré ho nakoniec zmierili.
„Musím povedať, že som prežil veľa skvelých chvíľ, ako napríklad keď hudobníci prišli do štúdia v Londýne. V reproduktoroch práve hrala nejaká moja pieseň, oni prišli dnu, okamžite začali počúvať a premýšľať, čo môžeme vytvoriť. Potom hrali tie najkrajšie veci. Boli to úžasní ľudia, s ktorými som tam spolupracoval. To bola skutočne čistá radosť,“ povedal John.
Hudobný tím pozostával z: gitaristu Davea Okumu (The Invisible), basgitaristu Robina Mullarkeyho a bubeníka Seba Rochforda. Na albume hosťuje aj škótska speváčka Rachel Sermanni, ktorá prispela dojímavým sprievodným spevom do skladby ‚Mother And Son‘.
Pocit radosti
Z nového albumu Johna Granta je počuť aj radostný pocit. Po hudobnej stránke ide o zmes funku, dreampopu a novej vlny. Textovo vyzdvihuje emocionálne jazvy našej spoločnosti, nedostatok sebalásky, odpor a ničivé účinky pokrytectva náboženstiev. V konečnom dôsledku je to však jeho hudba a predovšetkým jeho spev, ktorý pôsobí oslobodzujúco, pôvabne a posilňujúco. Aj keď vás svet môže privádzať do šialenstva, ako sa spieva v piesni „Marbles“.
„kto ovláda umenie predať lož tak dobre, že jej sami uveríte, si väčšinou získa ľudí. Veľmi zriedka, sú to ľudia s dobrými úmyslami. „
Pred niekoľkými rokmi mal John Grant možnosť navštíviť dom svojho detstva, čím sa mu vrátili mnohé spomienky. Najmä preto, že tento dom postavil vlastnými rukami jeho otec. Preto veľa premýšľal a zložil pieseň „Father“, ktorá je o ich vzájomnom vzťahu.
John spomína: „Moja rodina, môj otec, boli veľmi nábožensky založení a ja som bol takto vychovaný. A potom, samozrejme, keď som si uvedomil, že som iný, všetko sa zmenilo, pretože podľa Biblie nie je v poriadku byť gayom. Navyše, americká vlajka a Biblia sú tak trochu jedno a to isté. Takže pre dieťa je to, samozrejme, veľmi mätúce. Rodičia ma stále milovali, ale bolo jasné, že ak chcem mať miesto v spoločnosti, nemôžem takým zostať. Ak si chcel mať spoločný život s Bohom, musel si byť heterosexuál. A to bolo pre mňa veľmi bolestivé. Chcem povedať, že ma to úplne zničilo. Myslím, že mám z toho dosť veľkú traumu.“
Vyrovnanie sa s bolesťou
Skladanie piesní je pre neho spôsob, ako sa vyrovnať s bolesťou a myšlienkami. Otvorený, neúprosný, sčasti analytický. Pieseň „Daddy“ je o tom, ako sa vyrovnáva s mužmi. Je ozvenou jeho vzťahu s otcom. „Túžim po svojom otcovi,“ hovorí Grant,“ a pravdepodobne sa ho snažím nájsť v iných mužoch. Alebo hľadám odmietnutie u iných mužov, pretože ma odmietol môj otec.“
Pieseň „It’s a Bitch“ je tiež poháňaná predchádzajúcimi neurózami. Pieseň je o chlapcoch, ktorí kedysi hrali počítačové hry na automatoch, dobre vyzerali a do slúchadiel walkmanu si púšťali tvrdú hudbu. Boli to chlapíci, ktorí Johna Granta fascinovali, ale ktorí si ho nevšímali.
V roku 2022 sa na koncerte Grace Jones John stretol s producentom a skladateľom Ivorom Guestom. Rozprávali sa o dvoch nahrávkach, na ktorých Guest pracoval: „Hurricane“ (Grace Jones) a „Prohibition“ (Brigitte Fontain). „Grace a Brigitte sú pre mňa dvaja dôležití umelci,“ povedal Grant, a preto Ivora nahovoril na spoluprácu. Bol to práve Ivor Guest a jeho kvalitné obsadenie hudobníkov, ktorí na albume „The Art of the Lie“ prispeli k jeho dramatickému vyzneniu.
NMR (foto: press)
