Jonathan Bree – Sleepwalking (Lil‘ Chief Records, 2018)
Koľko piesní vzniklo doteraz na svete? Milión? To bude asi málo. Desať miliónov? A to máme na mysli len tie, ktoré boli zvukovo zaznamenané. A čo tak otázka koľko ich vzniklo od stredovekých čias trubadúrov? Názory na pieseň ako takú sa rôznia. Niektorí ľudia ju pokladajú za príliš obyčajnú, obzvlášť takzvaní nároční poslucháči hudby vysokých umeleckých mét, iní si autorov piesní vážia, veď piesne skladali aj hudobníci pred ktorými mnohí hudobní „fajnšmekri“ s úctou sňali z hláv klobúk, napríklad Tom Waits, Leonard Cohen, Momus. V oblasti piesňovej tvorby platí takisto pravidlo “ aký človek, taká hudba, aká hudba, taký človek“. Lenže človek je tvor úplatný a tak nám tu na tomto svete vznikali skladateľské dvojice, tandemy i celé tímy, ktoré súkali ako z rukáva piesne vytvorené predovšetkým pre komerčný úspech (Chinn And Chapman, Stock Aitken Waterman). Výsledkom boli piesne síce melodicky chytľavé, no mnohým chýbalo to, čomu jednoducho niektorí hovoria „má to niečo do seba“. Dnes už sa nemálo „hitmakerov“ dopracovalo k zisteniu, že im k úspechu postačí najjednoduchší rytmus a nejaké to pokrikovanie, v lepšom prípade sto krát opakovaný refrén. Stále však ešte existujú noví, mladí skladatelia, pesničkári, trubadúri 21 storočia, ktorým čosi záhadné v ich vnútri nedovolí spustiť sa až na skladateľské dno a zabojujú svojimi piesňami za lepšie zajtrajšky hudby. Takým by sme chceli dávať slovo, s humorom povedané podľa vzoru športovej terminológie – skladateľskému dorastu.
Teraz vzbudzuje nádeje do budúcnosti napríklad aj Jonathan Bree. Jonathan je spevák, skladateľ a producent z Nového Zélandu. Prvé koncertné vystúpenie absolvoval vo veku 12 rokov. Potom hral v rôznych kapelách. V roku 1998 patril k zakladateľom pomerne úspešných The Brunettes. Spolupracuje s nezávislým vydavateľstvom Lil‘ Chief Records, a to nielen ako hudobník, ale aj ako hudobný producent. V roku 2002 bol jeho spoluzakladateľom. K jeho akvizíciám patrili aj báječní The Ruby Suns o ktorých sme písali v roku 2008. Prvý sólový album (The Primrose Path) mu vyšiel v roku 2013. Teraz nás oblažil novým, tretím albumom s názvom Sleepwalking. Oblažil a … prekvapil. Samozrejme, príjemne, inak by sme sa nerozhodli venovať mu samostatný priestor.
Čím sa Jonathanove skladby líšia od hudby, ktorou nás každý deň štedro zahádžu komerčné rozhlasové a televízne stanice? V prvom rade nie sú tvorené spôsobom, ľudovo povedané „ako začne, tak pokračuje a tak aj skončí“. Navyše každá je niečím originálna, i keď všetky majú spoločný základ vo fúzii štýlov indie pop, art pop, chamber pop, synthpop, post-punk. Éru synthpopu „eighties“ navodzuje Jonathanov spev. Farba jeho hlasu i jeho spevácky výraz totiž v pasážach niektorých jeho piesní vyvolá spomienku na barytón Franka Toveya (Fad Gadgeta), zaujímavého anglického hudobníka synthpopu a industriálnej hudby, úspešného práve v období eighties.
Badať aj pokoru, poučenie umením veľkých skladateľov a aranžérov, obzvlášť osobnosťami ako Serge Gainsbourg, Lee Hazelwood, George Martin, Neil Hannon, Nick Cave, Stuart A. Staples, napríklad v skladbe orchestrálneho popu – You’re So Cool. Vplyv Gadgeta i Hannona je cítiť v piesni Valentine. Skladba Plucking Petals je celkom jasne inšpirovaná spaghetti westernovou hudbou Ennia Morriconeho. Skrátka, je čo počúvať. Preto nám nezostáva nič iné, len album Sleepwalking odporúčať. K tomu pripájame videoklip zamaskovaného Jonathana a jeho kapely. Ako vidno, peknú návštevnosť môže mať aj klip málo propagovaného alternatívneho trubadúra, ktorému nevidieť tvár.
Miroslav Potoček (foto: press)
