Spevák, skladateľ a gitarista Jono Heyes sa narodil na Južnom ostrove Nového Zélandu, pre ktorý s obľubou používa maorský názov Aotearoa.
Jeho prvou spojkou do Česka sa stala počas svojho novozélandského výletu sliezska speváčka Beata Bocek, ktorá hosťovala na jeho albume „9 Pilgrims“ (2017). Heyes žil príležitostne v Česku v cirkusovej maringotke, a na jeseň 2021 zorganizoval nahrávací týždeň v bývalom mlyne v južných Čechách, kam prizval štýlovo pestrú zbierku muzikantov: Petr Tichý na basu, Anna Štefanová na husle, Pavel Nowak na perku na trúbku, Edouard Heilbronn z Francúzska na gitaru a švédska speváčka Julia Stringer. Rovnako významným spolutvorcom bol Jerry Boys pri mixážnom pulte, anglický zvukový majster, ktorý začínal v štúdiu Abbey Road v Londýne, do histórie vstúpil vďaka albumu Buena Vista Social Club a je držiteľom 4 cien Grammy. Práve jeho partnerstvo s Jonom je jedným z kľúčov k albumu. Improvizované štúdio nemalo zvukovo oddelenú „režijnú“ miestnosť, mlyn na to skrátka nebol stavaný. Jerry so slúchadlami na ušiach riadil zvuk s muzikantmi v tej istej miestnosti, ktorá navyše obsahovala drevené schodisko aj tlmiace panely s včelím dizajnom. Žiadne prepážky, všetci si videli do očí, čo je najlepší recept na organický zvuk.
Album „Beehive“ vznikol spolu so sériou klipov počas týždňa
Z predchádzajúcich riadkov je zrejmé, že Jono Heyes má nielen víziu, ale aj sériu premyslených ťahov dopredu. Album, ktorého názov v slovenčine znie „Včelí úľ“, má ľahko ekologický podtext. Včely a med tvoria ale len nevtieravú dekoráciu hutného základu, v ktorom horúca téma terajšej world music, teda prepájanie globálnych kultúr, prebieha skôr v myšlienkovej rovine než ako schematická fúzia. Príklad: pilotnú skladbu „Cantar La Guitarra“ uvádza Jono citátom od flamencového gitaristu Paca de Luciu.
„Ruky nájdu spôsob, ako hrať to, čo si srdce žiada.“
Nečakajte ale pokus o flamenco. Jono síce spieva španielsky, z jeho hlasu počujeme skôr jemnú pichľavosť klasického reggae, zatiaľ čo rytmus basy a klavíra znie ako guajira z kubánskeho vidieka, čo ešte dokresľuje trúbka Trevora Colemana.
Miešanie štýlov
Heyes mieša globálne štýly aj nástroje a poslucháčov pritom rafinovane klame telom. Skladba „For Toumani“ je venovaná majstrovi západoafrickej kory, ktorý Heyesa natoľko očaril, že po ňom pomenoval svojho syna. Otvára ju však vokálna forma juhoindického rytmu konnakol, ktorá síce prejde do typicky západoafrického soundu, namiesto kory však hrá klavír a Jonov spev znie ako z nejakého kreolského ostrova v Karibiku či Indickom oceáne. Inými slovami, album má široký záber s presne mierenými referenciami bez toho, aby si autor pomáhal lacno rozpoznateľnými klišé. Jeho hudba sa nesnaží zapáčiť sa, vašu pozornosť upúta tým, že pracuje so stavebnými kameňmi známych tvarov, ktoré skladá do nečakaných súvislostí.
Záverečná skladba „Satya“, ako indikuje názov (“podstata” vo sanskrite), nás zavedie do Indie bez toho, aby zaznel jediný indický nástroj. Indické farby vznikajú hráčskou invenciou a uprostred sedemminútovej plochy naraz v inštrumentálnom pletive ticho zažiaria hlas bez slov, akoby z úplne inakšieho sveta.
Nenápadným vrcholom albumu je „Land of the Greenstone“, venovaná Novému Zélandu, spievaná acapella len s bubnom. Kameň greenstone, česky nefrit, povestný sýto zelenou farbou, má v duchovnom živote Maorov dôležitú úlohu. Skladbu možno brať ako konfesiu hudobníka, ktorý svoje britské korene nadviazal na kultúru pôvodných obyvateľov ostrova.
Rozličné témy
Hudobné témy so slovnými príbehmi na pomedzí reality a fantázie Heyes majstrovsky prepájal na už spomínanom albume „9 Pilgrims“ s bookletom plným éterických náznakov aj presných citácií z Lennona, Martina Luthera Kinga či Biblie. Nasledujúci album „Monsieur Rayon’s Gramophone“ (2020) bol postavený na vymyslenom príbehu vynálezcu, ktorý by mohol byť francúzskou obdobou Járy da Cimrmana, situovaným do napoleonských vojen.
Posledný projekt „Beehive“ ide v kombinácii hudby a príbehov najďalej. Súbežne vydaná knižka má oproti štandardnému CD bookletu dvojnásobný formát, Heyes ju ponúka na platforme Bandcamp. Na 80 stranách je 9 príbehov, ku každej piesni jeden. Všetky sa určite prihodili buď v našom, alebo v nejakom paralelnom vesmíre.
Nájdeme v nej spomienku na novozélandský Womad vrátane stretnutia s Taraf de Haidouks aj so spomínaným Toumani Diabatom, a s kaskádami tónov, sršiacimi z 21 strún jeho kory. „Každý z jeho prstov bol ako vetva posvätného stromu. Jeho najvyššie zelené listy sa nežne vzpínajú k slnku aj do temnej hĺbky nočnej oblohy.“ Alebo jedna čisto surrealistická, v ktorej podobne ako u Jorge Luis Borgesa sledujeme niekoľko nadväzujúcich príbehov navzájom zapuzdrených na spôsob teleskopu. Vo jej finále lúšti Jono za pomoci tancujúceho pavúka flamencový rytmus compas a dochádza k svojmu životnému krédu: „Človek by mal brať stopára, pretože jeden nikdy nevie. Napríklad sú to prezlečení anjeli.“
Petr Dorůžka (preklad NMR ) viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com/ (foto: press Jono Heyes)
