Debutový album „Miramar“ postavila dvadsaťšesťročná speváčka Júlia Colom na strácajúcom sa strete medzi minulosťou a prítomnosťou, v ktorom sa sama hľadá. Znie to síce ako diagnóza bezradnosti, no v skutočnosti ide o spôsob, ako vo vás prebudiť démona závislosti od piesní spievaných na Malorke na konci leta. Nebojte sa, Júlia dobe nevzdoruje, takže spieva aj vlastné skladby a v jej hudbe počuť tiež gitary s elektronikou.
Skôr ako začala album pripravovať, natočila pôsobivo poetický dokumentárny film „Semper Dijous“, v ktorom úprimne odkrýva rozkol osobných ambícií s pochybnosťami. Pokladá si totiž otázku, nakoľko má právo zatiahnuť ľudovú hudbu z Malorky do sveta popkultúry a je pre ňu kľúčové, aby sa daru, ktorého sa jej dostalo, nespreneverila. Nie je žiadna svätica, ako svätá Katarína z jej rodného mestečka Valldemossa, natoľko je však s tamojšími tradíciami spútaná, že takto jednoducho premýšľať musela.
Hudobné inšpirácie
Starobylé ľudové piesne nám, okrem iného, pripomínajú, ako naši predkovia kedysi žili. Tvorili soundtrack k vidieckemu spôsobu života „milovať, pracovať a modliť sa“ a nikdy nikomu nepatrili. Odovzdávali sa ústne a túto formu zachovania ich existencie považuje Júlia Colom za svoju najrýdzejšiu umeleckú výhodu. Prišla na ňu počas štúdia na konzervatóriu v Barcelone. Zatiaľ čo spolužiaci čerpali inšpirácie zo zborníkov a internetových zdrojov, ona si len vybavila piesne, ktoré od mladosti počúvala od rodičov a susedov. Kontinuálne tak nadväzuje na svojich predkov, aj keď obsah piesní už dávno nekorešponduje s dobou alebo z bežného hudobného života úplne vymizli.
Album „Miramar“ otvára skladba „Que m’abrasava“ zaspievaná v a cappella verzii a uzatvára ho iná, síce z toho istého druhu, ale už s kapelou. V oboch prípadoch ide o tzv. tonades, teda pracovné piesne, uľahčujúce roľníkom na Malorke po stáročia prácu. Vyznačujú sa voľnou rytmickou formou bez pevne danej melódie a ich vyznenie sa vždy odvíjalo od spevákovho vkusu a umenia improvizácie. Na Malorke sa preto hovorí, že tu nikdy nebudete počuť dve rovnaké tonades a prehovoriť kohokoľvek k spevu mimo práce, bolo kedysi skoro nemožné. Žiadnu tonadu určenú na zber fíg Júlia ešte predtým nepočula, takže keď sa ju od pamätníckej speváčky Antònie Mussola naučila, so zaradením na album nezaváhala ani na okamih.
Reinterpretácia tradícií
Hoci tradičná hudba z Malorky ponúka množstvo piesní a tancov, na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO sa v roku 2010 prekvapivo dostala Pieseň Sibyly „Cant de la Sibila“, ktorá sa v tamojších kostoloch na Štedrý deň nepretržite spieva od 14. storočia. Fascinujúco sa pozerá na samotný prednes sólového speváka v bielom odeve s mečom v ruke, no o nič menej je prekvapujúci aj liturgický text v katalánčine, v ktorom Sibyla predpovedá, čo príde po apokalypse.
Júliu pieseň už v siedmich rokoch naučil starý otec a dodnes ju pozná slovo od slova, na albume jej ale poslúžila ako príklad snahy zostať jednou nohou v tradícii a druhou súčasne vstúpiť do modernej doby. Preto Sibylu nahradila veštkyňou menom Estròfica a do kresťanského proroctva o konci sveta, keď dobrí pôjdu do neba a zlí skončia v pekle, zámerne priniesla myšlienku, že niečo ako spravodlivý boží súd v dnešnej chaotickej dobe neprichádza do úvahy a provokatívne uvažovanie podčiarkla rapovým spevom do elektronického pokladu.
S reinterpretaciou mallorských tradícií, vlastnými skladbami a vycibrenou elektro-popovou produkciou dvojice Juan Rodríguez Berbín & Martín Leiton všedný názov albumu „Miramar“ vôbec nekorešponduje. Bežne sa tak totiž volajú apartmány a hotely pre turistov ako na Malorke tak napríklad aj v Mexiku. Pre Júliu je to však mystické miesto neďaleko od Valldemossy v pohorí Serra de Tramuntana, kde sa nachádza kláštor, v ktorom v 13. storočí založil teologickú školu filozof, spisovateľ a trubadúr Ramon Llull.
„Neviem, či som sa zmenila ja alebo sa zmenilo to miesto, každopádne viera v Miramar ma vyviedla z temnoty,“ spieva Júlia a myslí tým na chvíle vedúce k rozhodnutiu, vydať sa cestou jednej z najlepších inovátoriek tradícií, aké dnes v Španielsku nájdete.
Jiří Moravčík, článok bol pôvodne napísaný pre Český Rozhlas (preklad: NMR, foto: press)
