Kaia Kater – Grenades (Smithsonian Folkways Recordings 2018)
Kaia Kater spieva ani veselé, ani clivé, skôr rozjímavé poetické pesničky vo folkovom duchu Laurel Canyon 60. rokov. Akurát že s bendžom, uprostred autorkynej osobnej krízy identity a s prianím: nájsť cestu domov. „Aby som lepšie porozumela svojej rodine a sebe samej. Jednoducho som to potrebovala.“ Autoportrétny album predstavuje pre kanadskú pesničkárku po výbornom titule „Nine Pin“ možnosť lepšie porozumieť vlastným koreňom. Pre nás je to poslucháčsky zážitok.
Prvý šok zažila v Západnej Virgínii, kam odišla študovať apalačskú hudbu, po boku členov tria Carolina Chocolate Drops: černochov s nástrojom symbolizujúcom belošský bluegrass tam ťažko rozdýchavali aj v roku 2013. Druhý šok prišiel nedávno: otec, ktorý v štrnástich rokoch utiekol z karibského ostrova Grenada do Kanady, sa dcére otvoril a rozprával o detstve a americkej invázii, drtiacu v zárodkoch novú komunistickú diktatúru. Sadla na prvé lietadlo a tesne pred smrťou stihla spoznať grenadského dedka.
Kaia neskladá vzrušujúco rytmickú hudbu, ani nepremýšľa, kde začína jemný melodický folk a končí country pop s bendžom a steelkou, hlavná je pre ňu nálada piesní – nosičov grenadských a rodinných zážitkov. Nemusia sa nám páčiť vsuvky otcovho rozprávania, akokoľvek v spomienkach zaujímavé, do Kainej mozaiky životnej reflexie vraj ale patria. S gitaristkou Christine Bougie a producentkou, soul-bluesovou pesničkárkou Erin Costelo, sa v titulnej skladbe stránia aj jazzu, v à cappella piesni „Hydrants“ sa od neho tiež moc nevzďaľujú, zato francúzsky spieva náskladba „La Misére“ (jediná prevzatá, vybraná z archívu vydavateľstva Smithsonian Folkways) má blízko k štýlu calypso.
Speváčkine texty – odtiene prežitkov, reflexií, úvah a komentárov – sú veľkým orieškom a tých, čo ich iba vnímajú, nadchnú hlavne blahodarné melódie a snaha požehnania celej kapely premeniť ich v silu magnetov. Z presily najpríťažlivejších – „New Colossus“, „Canyonland“, „Starry Day“ alebo „Heavenly Track“ – vytiahneme temné záverečné posolstvo v skladbe „Poets Be Buried“: speváčkin súcit nad ľuďmi čo musia prežívať dnešné časy.
Jiří Moravčík (foto: Raez Argulla)
