Katarína Máliková po troch rokoch vydáva dlho očakávanú novinku. Albumom Postalgia autorka prekračuje hranice žánru world music a posúva sa do nových, pre ňu neprebádaných zdrojov zvuku a práce s vlastným hlasom.
Za tri roky sa môže stať a zmeniť všeličo. V prípade Kataríny Málikovej, držiteľky troch Rádiohláv za debutovú nahrávku Pustvopol, to bolo radikálne vykročenie do nových hudobných končín a “rozchod” so žánrom world music či výraznejšími folklórnymi presahmi. K prerodu došlo postupne, a to zriadením domáceho štúdia, ktoré naplnila novými nástrojmi a následným experimentovaním. Zvukový posun, ktorý prináša na albume Postalgia naznačila už pred letom singlom De Profundis.
V repertoári nového albumu Katarína zachováva krehkosť klavírnych aranžmánov a spevu, ktorý stále miestami odkazuje na „temný horehronský“ vokál. Nevesta hôľ tam síce niekde je, oveľa viac však počuť nové nástroje, syntetizátory, či napríklad inšpirácie škandinávskym synth-popom. Hlboká intímna atmosféra tiahnuca sa celým albumom nastupuje už od prvého tónu, rozrastá sa o nové vrstvy a graduje až do temnoty dronových zvukov syntetizátorov. Tú nečakane pretínajú piesne v doprovode piana a spevu, upúšťajú z naliehavosti a doručujú opäť jemnejšiu až clivú náladu. To všetko za účasti delikátneho vokálu umocňujúceho hlboký zážitok z brilantnej kompozície.
Postalgia je jemná, zahmlená, no veľmi silná spomienka na niečo, čo sa nestalo.
Objavuje temné zákutia ženskej duše, efemérnosť romantických vzťahov, minulosť a nuansy detských spomienok, ktoré nás celý život sprevádzajú a ovplyvňujú. Niektoré skladby sa dotýkajú témy krehkej ľudskej psychiky.
„Je to veľmi smutný album. Ako keď sa pozrieš cez kľúčovú dierku na to, ako 29-ročnej mladej žene skončilo detstvo, zažila prvé vážnejšie sklamania, straty, smrť blízkych ľudí. Zároveň hľadá správny spôsob, ako má brať život, osciluje medzi cynizmom a vierou, až nakoniec nepríde na žiadnu odpoveď, iba na to, že žije. Ústrednou témou už nie je žiadny koncept, iba subjektívne prežívanie svojho života – neprikrášleného, no krásneho v jeho šialených kontrastoch. V jeho krutej surovosti, aj tej najkrehkejšej nehe,“ prezrádza o motíve albumu sama autorka.
Album sa nahrával v PULP Studio v Bratislave a Katarína ho produkovala za asistencie Andreja Hrušku, producenta z Littlebeat Entertainment Studio (Celeste Buckingham, Zdenka Predná, Zuzana Mikulcová, Lucie Bíla, Katka Knechtová, Majk Spirit a iní), ktorý sa ujal aj mixu. K pôvodným spoluhráčom z éry Pustvopolu, bubeníkovi Tomášovi Hríbikovi (Jana Kirschner, Says, Deaths, Prezident Lourajder) a klaviristke Klaudii Kosmeľovej (Opera SND) sa pridal talentovaný mladý basgitarista a kontrabasista Michal Šelep, ktorý hudobne spolupracuje s Martinom Valihorom, Petrom Lipom, Andrejom Šebanom, Radom Tariškom či Zuzanou Mikulcovou aj Danom Bártom.
Postalgia vychádza 8. novembra na značke Slnko Records vo forme CD a na vinyle, dostupný je tiež na všetkých streamovacích službách. Album z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Alexander Čerevka a NMR (foto:Barbora Dolinajová)
