Pre zvukovo unikátne malé gajdy z Northumberlandu existuje na svete jediné synonymum: Kathryn Tickell.
Doteraz skvelá hráčka Kathryn Tickell stále dookola odpovedala na otázku, kde vlastne leží Northumberland, s albumom „Hollowbone“ ju čaká nemenej náročná otázka: prečo prekvapivo naraz toľko rocku, syntetizátorov a bicích? Bežné to pre ňu nie je, to určite nie, s novou kapelou The Darkening (Súmrak) k takému obratu ale zaveliť musela – áno, je v tom Brexit a narastajúca neznášanlivosť k rozdielnym názorom, avšak čo vraj Kathryn registruje s najväčšou nevôľou, je opätovná snaha uzavrieť sa na ostrove pred všetkými problémami.
Symbolika skladby „Nemesis“ nám preto neujde: Kathryn sa inšpirovala dielom Mesomedesa, gréckeho otroka rímskeho cisára Hadriána, tvorcu legendárnych kamenných múrov, oddeľujúcich Britániu od severných území – inými slovami, od škótskych barbarov.
„Žiadne múry nikdy ničomu neprospeli,“ hovorí Kathryn a odvoláva sa na pomoc Nemesis, gréckej bohyne spravodlivej odplaty, trestajúcej napríklad nadutých zbohatlíkov odvracajúcich sa od potrieb obyčajného ľudu. Predstavte si britských politikov a všetko je jasné.
Unikátny zvuk gájd Kathryn Tickell (hovorí sa im Northumbrian smallpipes) vychádza z prostého faktu: melodická píšťala má uzavretý koniec, takže keď hráč prstami uzavrie všetky otvory, na rozdiel od iných gájd úplne stíchnu. Vzduch do vaku hráč vháňa lakťom a tri drone píšťaly s ojedinelým prstokladom, súvisiacim s malou vzdialenosťou otvorov, stojí za charakteristickým staccato zvukom, v hlasitosti ďaleko vzdialenom zvuku bežných škótskych gájd.
„Noty musia znieť ako keď hrášok vylúpnete zo struku a drone potom ako bzučanie včiel,“ povedal vraj kedysi Kathryn jeden starý gajdoš a možno najkrajšie to počuť v skladbe „Lindisfarne“, v pocte tzv. Svätému ostrovu, kam sa dostanete iba počas odlivu. V tamojšom kláštore vznikol v ôsmom storočí nesmierne vzácny ilustrovaný Evanjeliár z Lindisfarne, dielo mnícha Eadfritha napísané pred pustošivým vpádom Vikingov.
Názov albumu „Hollowbone“ vzťahuje Kathryn k pohanskému šamanizmu, k nádobe spájajúcej pozemský svet s duchovným a ten istý predel, akurát že medzi minulosťou a modernou dobou, syntetizátorom, zborovým spevom, s elektrifikovanou mandolínou a ťažkou rockovou rytmikou, zdôraznila v skladbe „Aboot the Bush“.
Dialektom Geordie odspievala „The Colliers‘ Rant“, známu banícku pieseň o diablovi, za ktorým ide väčšina banských pohrôm. Čo si pamätáme, má okolo seba Kathryn, hrajúca tiež na husle, asi najlepšiu kapelu a tým, že jej dominuje akordeonistka Amy Thatcher s huslistkou Kate Young, je sila zborového spevu zaistená.
Jiří Moravčík (foto: press Kathryn Tickell)
