„Keltská hudba“ je termín praktický a zrozumiteľný, ale muzikológovia ho zavrhujú. Keltská kultúra je predsa záležitosťou histórie a muzeálnych exponátov. Ale napriek tomu existujú osobnosti, ktorých tvorba hranice medzi minulosťou a prítomnosťou, aj medzi jazykovými regiónmi preklenie. Speváčka Brigitte Koalreg sa pohybuje v bretónskej aj waleskej hudbe, navyše ovláda angličtinu aj francúzštinu.
Nasledujúci rozhovor vznikol na fínskom festivale Sommelo, kde Brigitte predniesla referát porovnávajúci bretónsky epos Barzaz Breiz s fínskou Kalevalou.
Ako vlastne speváci „balad gwerz“ v minulosti svoje piesne publiku ponúkali, ako fikciu alebo ako pravdivé príbehy?
„Ako niečo čo sa skutočne stalo, publikum aj spevák obsahu úplne verili a ani nemali dôvod ho považovať za fikciu. Čo sa ale zmenilo, keď Hersart de la Villemarque spevy zachytil a publikoval v zbierke Barzaz Breiz. Stali sa terčom kritiky, ktorá ich označovala za autorskú fikciu, a všetko sa urovnalo až v druhej polovici 20 storočia, keď folklorista Donatien Laurent objavil Villemarqueove zápisky a navyše potvrdil, že texty ktoré Villemarque publikoval, sa zhodujú s tým, čo on sám zachytil u tých najstarších spevákov.
Aké dlhé boli tie balady v pôvodnej forme?
„Trvali napríklad hodinu, teraz sa ale spievajú len úryvky, ľudia nie sú zvyknutí na také dlhé skladby. Gwerz je založený na opakovaní a tá repetitívnosť pomáha si texty zapamätať, čo bolo dôležité, pretože texty nemali tlačenú podobu. Aj keď milostné témy boli časté, od dnešnej reality sa líšia. Napríklad moje priezvisko Kloareg znamená osobu ktorá dosiahla vzdelanie, čo boli najčastejšie kňazi. Človek vtedy musel urobiť celkom komplikovanú voľbu, či pôjde do kláštora alebo sa ožení a zaobíde sa teda bez vzdelania.“
Podarilo sa niekomu zachytiť tie tradície ešte pred La Villemarcom?
„Veľmi zaujímavý rukopis vznikol vo Walese v roku 1613. Spísal ho harfista Robert ap Huw, rozhodol sa zaznamenať všetko čo poznal, pretože vedel, že neskôr by sa to už nepodarilo. Zachytený materiál pochádza z rokov 1340 až 1500. Nie je to spevník v dnešnom zmysle, ale skôr popis metódy, ako za sebou radiť 24 jednotaktových motívov, čo bol základ vtedajších hudobných štruktúr. Každý mal meno, napríklad „škrabať malíčkom na strunu“. Tá hudba bola postavená trochu inak ako dnes, na kontrastoch a protichodných elementoch, ktoré vytvárajú napätie a uvoľnenie, ako jednotky a nuly v digitálnej komunikácii. Rukopis je písaný latinkou vo waleštine, ale graficky je značne komplikovaný, vyzerá ako nejaký diagram, a dlho nebolo jasné odkiaľ sa to číta a ktorým smerom.“
Harfa je zrejme najdôležitejším keltským hudobným symbolom. Zachovali sa melódie, ktoré hral írsky harfista Turlough O’Carolan, nástroj samotný je ale obklopený tajomstvom. Keď írsky skladateľ Sean O’Riada zakladal v roku 1961 skupinu, z ktorej neskôr vznikli Chieftains, rozhodol sa zvuk zaniknutej harfy nahradiť čembalom. Ale v tom istom čase pracoval na rekonštrukcii bretónskej harfy otec Alana Stivella.
„Stivellova harfa je však nový vynález, postavený moderným spôsobom v 20. storočí, na rozdiel od tých pôvodných hárf teda nie je vydlabaná z jedného kusu dreva, čo bolo predtým naopak úplne bežné. Tie staré nástroje môžete vidieť napríklad v Edinburgu v múzeu. Na harfu z masívneho kusu dreva môžete natiahnuť kovové struny, drevený rám to vydrží, a pretože kovové struny dlho doznievajú, iná je aj technika, hráte nechtami, struny po údere utlmíte, čím rozhodnete, ktoré noty doznievajú a ktoré nie. O’Carolan hral v 18. storočí už na modernejší nástroj, adaptovaný pre neskoršiu hudbu, jeho harfa mala viac strún.“
Prekvapivo široký sortiment hárf sa dodnes používa vo waleskej hudbe, čím sa líši?
„Niektoré sú z konskej kože, takže sú ľahšie a ľahšie sa s nimi cestovalo. Iné majú u strún kovové pliešky, čo zvuk zosilňuje a spôsobuje drnčivý tón. Triple harp má tri rady strún, je veľmi ťažké na ňu hrať, vo Walese to bol nástroj kočovníkov. V stredoveku mal každý aristokrat básnika, harfistu, aj hráča na nástroj s kurióznym názvom crwth, čo je archaická lýra, ktorá sa zachovala len vo Walese a Fínsku. Existujú záznamy o súťažiach hudobníkov, tí mali cechovú hierarchiu a tomu ako sa kto umiestnil zodpovedal honorár. To všetko zmizlo, keď si keltské krajiny podrobilo Anglicko.
Petr Dorůžka a NMR, viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: Facebook Brigitte Koalreg)
