Ak multižánrový fenomén známy ako world music podrobíme porovnávacej analýze v horizonte posledných 50 rokov, zistíme, že každý región či kontinent má za sebou úplne iný vývoj.
Európa absolvovala série revivalov a znovuobjavovaní, od keltskej hudby cez Škandináviu až po Balkán. Dramatickou premenou prešla Afrika, fungujúca ako laboratórium nových štýlov, vrátane afrobeatu, rai či púštneho blues. V Indii a Pakistane, subkontinente s tisíc rokov dlhou históriou klasickej, spirituálnej či ľudovej hudby, akoby už mali všetko hotové a objavené. Vývoj tu prebiehal formou vybrusovania. Klasické ragy získali na dynamike, tempe, rovnako ako spirituálne spevy Qawwali, ktoré vďaka Nusrat Fateh Ali Khanovi prenikli na globálnu scénu. Expandoval vplyv Bollywoodu, v jazze sa presadil úctyhodný počet indo-pakistanských talentov i majstrovské fúzie typu Shakti. Dôležitým faktorom je aj silnejúca úloha indickej diaspóry. Historicky to ilustruje vznik indo-karibského štýlu chutney, akejsi zabudnutej sesternice reggae. Bez diaspóry by v 90-tych rokoch nevznikol v Británii a čiastočne v Kanade svetový trend známy ako Asian Underground, s umelcami nielen z Indie a Pakistanu, ale tiež Srí Lanky a Bangladéšu a kapelami ako Dhol Foundation či Fun ^ Da ^ Mental.
Indo-pakistanská diaspóra s každou sezónou nenápadne nadobúda na význame. Speváčka Kiran Ahluwalia sa narodila v Indii, vyrastala v Kanade a spolu so svojím manželom, renomovaným pakistanským jazzovým gitaristom Rezom Abbasim sa usadila v New Yorku. Jej albumy možno vnímať aj ako spojnice medzi indo-pakistanskými komunitami a štýlmi: sú na nich texty nielen od klasikov, ale aj od súčasných autorov žijúcich mimo Indie. Kiran Ahluwalia navyše intuitívne nadväzuje kontakty s hudobníkmi iných žánrov a kultúr, napríklad s alžírskou speváčkou Souad Massi či skupinou Tinariwen, ktorej členovia hosťujú na jej albume Common Ground. Po ňom nasledoval ďalší krok k nezmapovaným témam, album „7 Billion“. V roku 2019 speváčka nečakane vstúpila aj na pole muzikálu, v koncepčne nekonvenčnej show Space – The Third Season, ktorá prebehla ako koncertné turné od Montrealu cez Hamburg, Zürich až po Viedeň. Autorom je kanadský skladateľ a DJ Josh „Socalled“ Dolgin, Kiran Ahluwalia v ňom hrala kráľovnú-mimozemšťanku.
Bohatosť indických štýlov je fascinujúca, klasické ragy, milostné piesne Ghazal, regionálna ľudová hudba. Máte v tomto paralelnom vesmíre nejaký tajný plán čo by ste chceli dosiahnuť?
„Môj plán je byť schopná sa aj naďalej uživiť hudbou, takže to nie je žiadny tajný plán. Občas sa mi skrátka niečo zapáči a z toho sa snažím čerpať. Môže to byť z Indie, Afriky i odinakiaľ.“
A pri tom stále objavujete nové veci? Nejaký príklad z posledných rokov?
„Americké R & B so skupinou Alabama Shakes. Pomalé groovy s černošským feelingom, to pre mňa bola dôležitá inšpirácia keď som pripravovala album 7 Billion.“
Ako ste vlastne objavili Tinariwen? To musel byť zásadný obrat vo Vašej doterajšej dráhe.
„Presne tak. Začalo to tým, že Tinariwen hrali v Toronte, stihla som len pár pesničiek, predtým som sama mala vystúpenie a hovorím si: To sa mi páči! Aj ďalší deň som mala tej skupiny plnú hlavu, natáčala som svoj štvrtý album Wanderlust s umelcami z Portugalska, takže uprostred nahrávania som zložila ďalšiu skladbu, ovplyvnenú Tinariwen. Keď sme dokončili CD, bola som v Kodani na ceremónii, získala som cenu časopisu Songlines, kde bol tiež Justin Adams, gitarista ktorý Tinariwen produkoval. Poslala som mu tú skladbu a on navrhol, aby sme to natočili spoločne – tak to teda začalo, na nasledujúcom albume Common Ground. Počúvala som ďalšiu hudbu zo Západnej Afriky, ale namiesto aby som pozývala hostí z toho regiónu, naopak som nabádala muzikantov svojej kapely nech sa o to zaujímajú, nech hrajú tie rytmy.“
Čo skvele dokumentuje Váš album 7 Billion. Nemenej dôležitý zvrat vo Vašej dráhe prebehol, keď ste sa presťahovali do New Yorku?
„To sa stalo pred 16 rokmi, vtedy som sa vydala za gitaristu Reza Abbasiho.“
Prečo do New Yorku? Je tam viac príležitostí pre muzikantov?
„Tých dôvodov je veľa. Ja New York milujem, navyše tam vydávam albumy. V Toronte, kde som žila predtým, je síce zaujímavá globálna scéna, ale v New Yorku je samozrejme možností viac.“
Názov Vášho posledného albumu, 7 Billion, v slovenčine 7 miliárd, inšpiroval mnoho obyvateľov našej planéty. V piesňach poslucháčov privádzate k celému spektru tém, o ktorých mnohí nepočuli. Príklad: skladba We Sinful Women, pohľad na svet očami ženy z Pakistanu. Predlohou skladby bola báseň autorky Kishwar Naheed.
„Ona je dobre známa nielen v Pakistane, vedia o nej všetci ďalší ktorí sa zaoberajú juhoázijskou kultúrou. Kniha s názvom We Sinful Women vyšla roku 1990, je v angličtine a jej názov je prevzatý z básne, ktorú Kishwar Naheed napísala v jazyku urdu, čo je pakistanská variácia indického jazyka hindi. Ja som tú knihu objavila na Columbia University v New Yorku.“
V tej skladbe spievate: Múr bol strhnutý, tak sa ho nepokúšajte znova postaviť! Máte na to nejakú spätnú väzbu od svojich poslucháčov? Že sa inšpirujete životom žien, ktoré to zrovna v Pakistane nemajú ľahké?
„Áno – od poslucháčok, ktorým to rezonuje s ich osudom. Tie, ktoré báseň poznajú, oceňujú akým spôsobom som tému zhudobnila.“
Bližší výklad si zaslúži aj ďalšia skladba z albumu, Jhoomo, tá je o filme, kde žena zvádza nesmelého milenca. Ako ďaleko tu má filmová fikcia k realite?
„Režisér Joseph Matthew, kolega, ktorý nakrútil tiež môj videoklip Hayat odohrávajúci sa na rieke Ganges vo Vanarasi, je tiež autorom filmu, v ktorom figuruje prostitútka. Tá sa snaží zviesť amerických businessmanov, čo je pre ňu logický krok, hľadá prácu. Joseph Matthew k tej scéne potreboval hudbu a ja som pre neho napísala pieseň. V nej sa snažím pozíciu prostitútky obhájiť ako je to len možné. Ten nesmelý milenec je pre mňa príklad obchodníka z akejkoľvek brandže, ktorý vám ponúka auto, umývačku riadu či iný produkt, a ona mu hovorí: Trochu radosti si dopraj, pretože ja ti ukážem, aký môže byť život krásny.“
Ako to dopadne?
„Vo filme ho nakoniec presvedčí a zvedie a on sa do nej zamiluje.“
To je koniec príbehu?
„Ona ho nakoniec opustí.“
Dôležitý faktor v hudbe Indie je Bollywood. Mala na Vás indická filmová hudba nejaký vplyv? Napríklad na vašom CD 7 Billion hosťuje indo-newyorská skupina Red Baraat a tá samozrejme čerpá aj z Bollywoodu.
„Bollywood je v zásade fúzia všetkého možného, je to žrút západných a indických štýlov, je to chrbtica indickej pop music. Ja napríklad počúvam bollywoodské nahrávky zo 70-tych rokov, to bolo moje detstvo: Mohammed Rafi, Asha Bhosle, čo boli vokalisti, najdôležitejšie slovo mali ale hudobní supervízori, skladatelia, aranžéri. Ovplyvnilo ma to, ale skôr len podvedome.“
Keď ste ale povedali, že Bollywood je globálna fúzia všetkého, nie je to vlastne rovnaký recept ako dnešná world music?
„Tie pohľady čo je world music môžu byť dosť rôzne. Napríklad pre mňa ako anglicky hovoriacu speváčku je world music všetko, čo nie je v angličtine.“
Máte nejaké inšpirácie zo spirituálnych spevov Qawwali?
„Áno, napríklad pieseň o tej prostitútke je trochu ovplyvnená Qawwali, s Tinariwen som natočila jednu z najznámejších piesní žánru, Mustt Mustt ktorú spopularizoval Nusrat Fateh Ali Khan, na mojom albume Wanderlust je aj skladba Jaag Na Jaag.“
S koľkými hudobníkmi cestujete?
„Klávesy a akordeón, bicie, niekedy tabla, niekedy basgitara, celkovo 5 ľudí.“
A ako často sa vraciate do Indie?
„Minimálne raz za rok, ale ak tam mám koncerty, tak napríklad aj trikrát.“
Máte nejaké obľúbené regióny?
„Dillí, tam je moje príbuzenstvo, Hyderabad kde žil môj guru, ten už je bohužiaľ po smrti, ale bývajú tam moji spolužiaci, tiež Bombay, to je centrum hudobného biznisu, a tiež Pandžáb, odkiaľ je moja matka.“
Natáčali ste aj ľudové pesničky z Pandžábu, kde má korene dnešná bhangra, ktorá v rámci fenoménu Asian Underground zachvátila tanečné kluby v Európe. Je to pre Vás inšpirácia?
„Pandžábská ľudová hudba má veľa podžánrov. Bhangra je rytmus, na ktorý pôvodne tancovali len muži, ale ja si vyberám melódie rozprávajúce príbeh. Tie prinesú vždy oživenie, najmä medzi indickým publikom, aj keď na rozdiel od bhangry nie sú práve k tancu.“
A celý ten Asian Underground, ktorý priniesli skupiny ako Dhol Foundation, malo to na Vás nejaký vplyv?
„Skôr nie, prebiehalo to v 90. rokoch a v tom čase ma zaujímala skôr tradičná indická hudba, fúzie ma oslovili až neskôr.“
Popri Tinariwen ste tiež spolupracovali s alžírskou speváčkou Souad Massi, bude to mať pokračovanie?
„Organizujem festival Love Fest, ktorý je koncipovaný ako odpoveď na zločiny z nenávisti, hate crimes, tie boli časté po 11. septembri v Kanade i USA, kedy sa objavili útoky proti Sikhom a Moslimom. Vytvorili sme zmiešanú zostavu s egyptskou tanečnicou, mojou skupinou, Souad Massi, skupinou Sikhov, absolvovali sme turné v USA i Kanade, na pokračovanie by som sa určite tešila.“
Kto skladá Váš repertoár? Váš manžel Rez hudbu a Vy texty?
„Nie – melódie sú odo mňa a väčšinou aj texty. Rez píše aranžmá, akordy, harmónie, rytmus vymýšľame spoločne. On je môj aranžér, hudobný supervízor, kapelník a tiež gitarista.“
Radia sa Vaše kompozície raga medzi klasickú hudbu?
„Nie, raga je sled nôt, ktorý funguje v určitom poradí, skôr ide o melodické vzorce, ja som to študovala od svojich piatich rokov, ale keď skladám, nedržím sa klasických pravidiel, napríklad u nich začnem, ale potom siahnem po tónoch, ktoré sú mimo danú ragu, preto, aby som s tou melódiou dosiahla zamýšľaného cieľa.“
Veľa čerpáte z histórie Indie. Rozdelenie subkontinentu v roku 1947 sprevádzala genocída, čo bola pre Indiu podobná skúsenosť ako pre Európu holokaust, z ktorej sa dúfajme svet poučil?
„Zatiaľ k tomu poučeniu neprišlo. Briti vládli v Indii dvesto rokov a keď nakoniec po konci druhej svetovej vojny odišli, India sa chaoticky rozdelila na dva štáty. K moci sa dostali sily, ktoré chceli oddelený štát pre Moslimov, čo bol Pakistan, a v Indii zostali tie ostatné náboženstvá, lenže v skutočnosti je v Indii viac Moslimov ako v Pakistane, India má celkom 1.3 miliardy obyvateľov. Takže partiton, ako sa tomu rozdeleniu hovorí, bol proces veľmi krvavý.“
Pre väčšinu Európanov je to neznáma časť histórie. Čo sa konkrétne odohralo?
„Bola to najväčšia vynútená masová migrácia vo svetových dejinách. Ľudia aj deti boli vraždení, ženy znásilňované, ja som ešte nebola na svete, moji rodičia boli v detskom veku. Napriek tomu vo mne tieto udalosti rezonujú. Moja matka mala 9 rokov a od nej poznám veľa hrozivých príbehov: vlaky, ktoré prichádzali do Indie, boli plné mŕtvych ľudí, vlaky prichádzali do Pakistanu a tiež boli plné mŕtvol. Veľmi ľutujem, že skoršie bratstvo medzi našimi národmi bolo zničené.“
Vy sama ste sa pritom vydali za muzikanta z Pakistanu, ako to nieslo príbuzenstvo?
„Áno, gitarista Rez Abbasi sa narodil v Pakistane. A rovnako ako moji rodičia prežil hrôzy delenia na vlastnej koži, podobne to niesli aj jeho predkovia. Boli pri tom, keď im vyvražďovali ich vlastné rodiny, ale vedeli, že emocionálna platforma vzájomnej nenávisti nemá budúcnosť a že je nutné nenávisť nahradiť láskou. Rezovi rodičia ma prijali s otvorenou náručou. Ani moji rodičia, keď som ho priviedla domov, nespustili žiadnu bollywoodsku drámu.“
Salmon Rushdie o týchto traumách napísal knihu Midnight Children a podľa nej potom vznikol film.
„Ja som ju nečítala a film som nevidela, ale vrátim sa k vašej predchádzajúcej otázke, či sme sa z toho my Indovia a Pakistanci poučili. Odpoveď je zložitá. Viem, že moji aj Rezovi rodičia dokázali nájsť novú cestu, ale tiež viem, že väčšine ľudí sa to nepodarilo, pretože napríklad v Indii máme dnes veľmi konzervatívnu vládu a náboženská tolerancia nie je v kurze.“
Kde sa cítite doma?
„Keď mi bolo deväť, moji rodičia sa usadili v Kanade. Od tej doby som sa pohybovala medzi Kanadou a Indiou. Potom som sa presťahovala do New Yorku, ale aj tam sa cítim ako Kanaďanka a Indka.
Petr Dorůžka (foto: Fernando Elizalde, Yann Serrand)
