Na svojom druhom albume „Butu“ sa KOKOKO! inšpirovali nočným životom Kinshasy. V alegorických textoch kritizujú politiku svojej domovskej krajiny.
Konžská demokratická republika je krajina s bohatou hudobnou tradíciou. Tanečnú hudbu soukous alebo konžskú rumbu spopularizovali najrôznejšie orchestre a romantické piesne Papa Wembu obleteli celý svet. Konžská demokratická republika je však aj krajinou s mnohými problémami. Je bohatá na prírodné zdroje, no sužuje ju korupcia, zlé hospodárenie a ozbrojené konflikty. V máji tohoto roku sa tam uskutočnil pokus o štátny prevrat.
Z nevyhnutnosti sa stala cnosť
Skupina KOKOKO! sa zrodila v atmosfére politickej a hospodárskej nestability. Štyria hudobníci z Kinshasy združení okolo speváka Makara Bianka nemali na začiatku svojej kariéry peniaze na nákup nástrojov. Tak si ich jednoducho postavili sami. Na bubnovanie a hranie používali plastové nádoby alebo fľaše. Strunové nástroje vznikali tiež metódou „urob si sám“: KOKOKO! natiahli drôty na drevené dosky, na ktorých konci pripevnili plechovky ako rezonančné telesá.
Na ich skúškach sa v roku 2017 zúčastnil francúzsky svetobežník Débruit. Tento beatmaker je známy svojou experimentálnou elektronickou hudbou a produkoval albumy hudobníkov z Turecka a Sudánu. Prvé skladby KOKOKO! a Débruita vyšli v roku 2019. Neskôr táto spolupráca vyústila do debutového albumu s názvom „Fongola“, ktorý zaznamenal úspech aj za hranicami Konga. Kapelu dokonca velebili hudobní redaktori ako Gilles Peterson z BBC a mnohí ďalší.
K ich medzinárodnej popularite prispelo tiež vystúpenie na YouTube kanály Tiny Desk Concerts. Kapela sa stala obľúbená pre svoju intenzívnu koncertnú šou, ktorú prezentovala nielen na festivaloch elektronickej hudby.
Divokejší, hlasnejší a temnejší
KOKOKO! sú na druhom albume „Butu“ ešte odvážnejší ako na svojom úspešnom debute „Fongola“, na ktorom sa občas vyskytli pokojné momenty. Teraz hrajú väčšinou naplno – beaty sú rýchle a nástroje na hranici možností. Zvuk Débruitových synťákov je špinavý a piesne sú popretkávané terénnymi nahrávkami (hlukom ulíc a klaksónmi áut). Album „Butu“ nie je vyleštený do vysokého lesku ako v súčasnosti úspešný afrobeat z Nigérie – hudba je znepokojujúca, divoká a dravá.
V piesni „Mokili“ KOKOKO! skupina pracuje s juhoafrickým tanečným žánrom 90. rokov známym ako Kwaito a aj ďalšie skladby využívajú opakujúce sa beaty, svojské melódie a spev tipu „call & response“. Nie všetky skladby však majú priamočiary štvortaktný rytmus. Skladby ako „Kidoka“ alebo „Mokolo Likambu“ sú postavené na trojtaktovom rytme.
Rôzne dialekty
KOKOKO! spievajú svoje skladby v jazykoch ako kikongo, francúzština, lingala a svahilčina. Texty sú inšpirované ťažkým životom v Kongu. Názov albumu „Butu“ znamená v jazyku lingala „Noc“. Piesne však nie sú vyslovene sociálne kritické, priama kritika politiky môže byť v Konžskej demokratickej republike veľmi nebezpečná. Niektoré názvy piesni sa dajú preložiť ako „Zlé srdce“, „Prichádza noc“ alebo „Majú strach“.
Vo svojej podstate je však „Butu“ búrlivým párty albumom postavený na hudbe ulíc Kinshasy. Je to afro-futuristický manifest so srdcom, postojom a hladom po novom živote.
NMR (foto: press KOKOKO!)
