Názov konžskej skupiny KOKOKO! znamená v preklade Ťuk ťuk ťuk. Divné. Koncertami a debutovým albumom „Fongola“ totiž táto kapela na medzinárodné dvere ako sa patrí nezaklopala: nekompromisne do nich vtrhla s povesťou hraničného zážitku.
Dokumentárny film „Système K“ francúzskeho režiséra Renauda Barreta zachytáva aktivistických pouličných umelcov z konžskej Kinshasy: chlapíka natretého od hlavy až po päty horúcim voskom, iného vo vani napustenej zvieracou krvou; fascinuje aj dvojica s televízormi namiesto hláv alebo svietiaci Kongo Astronaut. Nevybočuje ani soundtrack KOKOKO!: počujeme Ježišovú harfu v tvare kríža, perkusívny písací stroj, plastový xylofón a gitaru z plechoviek.
Skupina pevne zviazaná s elektronikou francúzskeho producenta Débruita šokuje extrémnymi hudobnými formami.
Tieto formy majú korene v Demokratickej republike Kongo, podľa britského novinára Andyho Morgana krajiny márne a odovzdane čakajúcej na Godota.
„Bieli za nami prišli s civilizáciou. My sme mali krajinu, oni Bibliu. Naučili nás modliť sa so zavretými očami a keď sme ich otvorili, oni mali našu krajinu a nám zostala Biblia,“ zhrnul spevák Jupiter Bokondji situáciu štátu, v ktorom sa nesmierne nerastné bohatstvo nevylučuje so strašidelnou chudobou. Podiel na nej majú nadnárodné spoločnosti, drancujúce spolu so skorumpovanými politikmi Kongo, bez ohľadu na následky a počty mŕtvych počas neľudských vojen.
Jedenásťmiliónová metropola Kinshasa je tretie najväčšie africké mesto.
Ale keď hovoríme mesto – belgický producent Michel Winter ho po skúsenostiach prirovnáva radšej k peklu, kde každý robí, čo je v jeho silách, aby prežil do druhého dňa. Rozpadajúca sa infraštruktúra, vysoká kriminalita, neexistujúci internet, nedostatok vody a neustále vypadávajúca elektrická sieť prinútili obyvateľov Kinshasy adaptovať sa v Système D – z francúzskeho slova „débrouillardise“, voľne preloženého: bez chytrosti neprežiješ.
„Žiť v Kinshase je performance samo o sebe. Hranice medzi umením a reálnym životom vlastne neexistujú. Umelci a spontánni tvorcovia nepracujú v ateliéroch, ale priamo na ulici, ktorá pre nich predstavuje silnú inšpiráciu. Telo je pre nich najprirodzenejší spôsob, ako vyjadriť názor a odovzdať ľuďom správy, aj keď s ohľadom na policajný a štátny aparát radšej zakódované,“ vysvetlil režisér Barret názov filmu „Système K“ ako poctu nezávislým umelcom z Kinshasy.
Kombinujú povahu protestu s mierou zúfalstva z chaosu, do ktorého sa narodili a v ktorom naďalej musia žiť.
Do svojho umenia investovali úplne všetko: svoje telá i samých seba vystavujú nebezpečenstvu, riskujú zatknutie a zlostné reakcie frustrovaného davu chudákov. Že pozorujeme niečo veľmi, alebo skôr úplne odlišné, súvisí s faktom, že umenie je pre Kinois, ako si obyvatelia Kinshasy hovoria, luxus, ktorý si nemôžu dovoliť.
„Namiesto toho, aby som plakal nad svojím osudom, vytváram umenie,“ hovorí Béni Baras, pracujúci s recyklovanými materiálmi. Vo svete už registrovaný sochár a vizuálny umelec Freddy Tsimba zvára kovové skulptúry z mačiet a tvorcovia prapodivných hudobných nástrojov dávajú najavo, ako vnímajú Západ: za naše suroviny nám vraciate odpad.
Povedomie o hudobnej scéne mesta Kinshasa zvyšovali skupiny Konono No.1 s Kasai Allstars a po nich Jupiter & Okwess, Staff Benda Bilili a Mbongwana Star, aktéri slávnych filmov Renauda Barreta a Florenta de la Tullaya.
Hlavne Barret, žijúci v metropole pätnásť rokov a hovoriaci jazykom Lingala, predstavuje hýbateľa diania, tvorivého producenta: to on odpadlíkov zo Staff Benda Bilili zoznámil s írskou hviezdou parížskej elektronickej scény Liamom Farrellom a vzišli z toho úchvatní Mbongwana Star.
Vyznamenal sa aj tentokrát: výrobcov obskúrnych nástrojov využívajúcich skládky štvrti Ngwaka zoznámil so spevákom Makarou Bianco a jeho umeleckou tanečnou skupinou. A keď do Kinshasy dorazil pôvodne zamýšľaný tvorca soundtracku Débruit, nemal Barret vlastne na výber: zaviedol ho do Ngwaka. Tak jednoducho v júli 2016 vznikli KOKOKO!
Jiří Moravčík a NMR (foto: press KOKOKO!)
