Vždy, keď politikom prerástli predsudky voči niektorým krajinám cez hlavu, prinútil nás americký sláčikový Kronos Quartet vcítiť sa prostredníctvom hudby do pocitov tamojších obyvateľov.
O tom je aj posledný album nahratý s iránskymi speváčkami Mahsa a Marjan Vahdat, z pohľadu prezidenta Trumpa vlastne nepriateľmi.
„Láka ma predstava postaviť pred Biely dom obrovský aparát a púšťať túto hudbu čo najhlasnejšie,“ uviedol líder kvarteta David Harrington k albumu zhudobnenej stredovekej i súčasnej perzskej milostnej poézie. Kronos Quartet sa preslávil neuveriteľným záberom – od modernej klasiky cez experimentálnu avantgardu, minimalizmus, folk a rock až k world music a vlastnej nadčasovej tvorboe. Ďalším charakteristickým rysom kvarteta zostáva multikultúrny dialóg, v ktorom bez predsudkov vstupuje do konfrontácií s najrôznejšími kultúrami s úmyslom empaticky vysvetľovať.
„Strach z neznámeho plynie z nevedomosti a som toho názoru, že obavy, ako málo toho o iných vieme, sú na mieste,“ vysvetľuje Harrington.
Na sláčikovom Kronos Quartete popri všetkom preto obdivujeme neúnavnosť, s akou po celú dobu štyridsaťpäťročnej kariéry reflektuje na politické a spoločenské témy.
„Mocní ľudia sa umelcov pre ich nekonvenčný spôsob myslenia boja a použime preto ich strach v náš prospech,“ tvrdí Harrington.
Aktuálna koncertná séria Music for Change: The Banned Countries je silnou opozičnou reakciou kvarteta na rozhodnutie prezidenta Trumpa z roku 2017, obmedzujúce vstup občanov niektorých, prevažne moslimských krajín na pôdu USA. A album Placeless vyjadruje podporu iránskym hudobníčkam, ktorým islamský náboženský výklad zakazuje vystupovať na verejnosti ako sólovo, tak v prítomnosti mužov. Ak sa vrátime do roku 2009, k albumu Floodplain, pochopíme, že predstavuje predchodcu koncertov The Banned Countries. Hlavným motívom albumu totiž neboli ani tak záplavové veľtoky z kolísky ľudstva, ale územia ktorými pretekajú. Väčšinu štátov, domovov skladateľov a hudobníkov podieľajúcich sa na albume totiž už vtedy pre ich islamský pôvod obsahovali „užšie“ zoznamy letiskovej ochrany Spojených štátov .
„Bolo by výborné prispieť k zrúteniu hraníc nenávisti, stereotypného vnímania Stredného východu ako križovatky problémov a nepriateľstva,“ vysvetlil vtedy ideu albumu David Harrington.
A keď už sme pri záplavách: tohtoročnú cenu Grammy získal kvartet s Laurie Anderson za spoločný album Landfall, konceptuálnu spomienku na pustošiaci hurikán Sandy, prechádzajúcu do hlbokých úvah o stave sveta. Iránska revolučná teokracia tento rok oslavuje štyridsiate výročie a hoci krajine formálne vládne prezident s parlamentom, v skutočnosti ju naďalej riadi islamské duchovenstvo na čele s ajatolláhom. Ten prvý, vodca revolúcie v roku 1979 Chomejní, všetku svetskú a západnú hudbu okamžite zakázal – otupovala vraj myseľ, pretože zahŕňala radosť a extázu podobnú drogám.
Zákaz klasickej perzskej hudby síce čoskoro prestal platiť a tá znovu nadobudla obrovský význam, na popmusic sa však vzťahoval až do roku 1998; až potom bol zmiernený.
Masívna cenzúra a hrozby väzením viedli k veľkému exodu hudobníkov z krajiny a zvýšenej aktivite undergroundu.
„V Iráne existuje toľko obmedzení, že si to len málokto dokáže predstaviť. Týka sa to textov, používania nástrojov a inde niečo tak bežné ako koncertovanie na verejnosti pre nás predstavuje nesplniteľný sen. Všetko podlieha tvrdej cenzúre a schváleniu úradníkov. Ženy môžu byť členkami skupín len v prípade, že nespievajú, nehrajú na žiaden nástroj, majú na sebe predpísané oblečenie, hlavne šatku a samozrejme nikto nesmie zapochybovať o ich islamskom postoji,“ opísala interpretáciu islamského práva v hudbe rocková speváčka Maral Afsharian.
Ženy môžu na verejnosti spievať len pre ženské publikum a sestry Mahsa a Marja Vahdat vlastne porušujú zákony.
„Ak niekomu zakážete spievať, je to ako nesmieť sa smiať a plakať. V mojom každodennom živote sa musím riadiť pravidlami, ktorým sama neverím. Napríklad keď vyjdem z domu, musím si zakryť vlasy šatkou. Musím, inak by som bola zatknutá. V hudbe chcem byť ale úplne slobodná a nezávislá. Je to pre mňa také dôležité, že mi v tom nemôže zabrániť žiadna moc. Režim chápe silu hudby a jej vplyv na spoločnosť, takže so zvýšeným strachom zvyšuje svoj tlak,“ hovorí speváčka Mahsa Vahdat, napriek reštrikciám žijúca ďalej v Teheráne, kde vyučuje na súkromnej hudobnej škole, snaží sa vystupovať po bytoch a byť vzorom ostatným ženám.
Spolupracuje tiež s dánskou organizáciou Freemuse, mapujúcou ľudské práva a cenzúru v hudbe.
So sestrou Marjou, dávajúcou prednosť životu v zahraničí, patrí k medzinárodne rešpektovaným speváčkam perzskej tradičnej hudby. Vlastné albumy sestry vydávajú v nórskom vydavateľstve Kirkelig Kulturverksted, vedenom producentom a básnikom Erikom Hillestadom pod mottom „ak chcete pochopiť svet, je nutné sa pozerať okolo seba, počúvať, vnímať a vtedy pochopíte aj to, čo sa zdá na prvý pohľad zložité“.
Album Placeless nahrali sestry s Kronos Quartetom v kostole svätého Jakuba, kultúrnom centre hlavného mesta Oslo. Za prispenia významných iránskych sláčikových aranžérov a skladateľov žijúcich v zahraničí, zhudobnila Mahsa verše moderných i stredovekých perzských básnikov, vrátane Hafez a Rúmího. Toho konkrétne sestry s kvartetom nezvolili náhodou: významný súfijský filozof sa už vo svojej dobe preslávil ostrým protestom proti akémukoľvek autoritárskemu náboženstvu založenom na rozsievaní strachu a Rúmího božská vízia je založená na láske a „životnej ceste bez viny, strachu a hanby“.
Album Placeless preto otvárajú Rúmího verše z 13. storočia: „I am not from the East, nor from the West. I am not from the land, nor from the sea. I am not from the world, not from beyond. My place is placelessness. My trace is tracelessness.“
Jiří Moravčík (foto: press interpretov)
