V piatok na festivale Viva musica! vystúpi najznámejšie svetové sláčikové kvarteto, ktoré hrá súčasnú hudbu.
Od vášho debutu v roku 1973 vzniklo takmer 900 skladieb, ktoré boli skomponované alebo zaranžované priamo pre vás. Podľa akého kľúča ste zostavili program slovenskej premiéry?
Naším zámerom je, aby obecenstvo mohlo nazrieť do pestrosti hudobného sveta, ktorý obývame. Bolo naozaj z čoho vyberať a vždy je to ťažké. Je to, ako keď má starý maliar v ateliéri veľa plátien a musí vytiahnuť zopár, z ktorých spravia výstavu.
V podstate by ste mohli urobiť celý festival sami. Svoj vlastný festival.
To je pravda, mohli by sme prísť do Bratislavy na dva mesiace a hrať každý deň, ale kto by o to stál? (smiech) Ale pravda je taká, že vlastné festivaly už robíme. Vlani sme napríklad hrali celý víkend hudbu Terryho Rileyho ako súčasť osláv jeho osemdesiatky, začiatkom tohto roka sme odohrali sedem koncertov za štyri dni. To bolo v rámci nášho cyklu Explorer Series, kde s nami na pódiu bolo veľa hostí z celého sveta.
Práve Terry Riley má špeciálne miesto v zozname autorov, s ktorými spolupracujete. Prečo z jeho skladieb zaznie v Bratislave práve Cortejo Fúnebre en el Monte Diablo?
Je to časť z Requiem for Adam, ktoré skomponoval na pamiatku môjho syna. Terry je pre nás jednou z TÝCH postáv. Spolupracujeme od roku 1979, za ten čas skomponoval pre Kronos Quartet 26 skladieb. Všetky sú neuveriteľne krásne, pozoruhodné. Väčšina ľudí jeho hudbu označuje ako repetitívnu, ale on sa neopakuje, ani nevykráda. V Bratislave budeme hrať aj pesničku Baba O’Riley, ktorú zložili The Who práve ako poctu jemu. Keď klasik dokáže inšpirovať rockerov, je to dobrý dôkaz, že originálna hudba prechádza naprieč žánrami a vie osloviť aj širšie publikum.
To sa dá považovať aj za dobrý popis vašej hudby.
Vždy sme sa snažili hľadať to najzaujímavejšie nielen v súčasnej klasickej hudbe, ale aj v iných žánroch. Preto sme spolupracovali s Frankom Zappom, Björk alebo s mnohými africkými hudobníkmi.
V poslednom čase sa najviac venujete ambicióznemu projektu Fifty for the Future. O čo vám presne ide?
Na hudobných školách sa obvykle naučíte hrať diela od klasicizmu do prvej polovice 20. storočia. Keď sa chce niekto venovať súčasným autorom, pochopiť ich poetiku a zvládnuť aj netradičné techniky hry na sláčikových nástrojoch, čaká ho veľmi ťažká cesta. Momentálne práve nahrávame druhú skupinu piatich skladieb, v októbri to má vyjsť. Takže muzikanti z celého sveta, ktorí chcú hrať novú hudbu pre sláčikové kvartetá, ju budú mať k dispozícii. Veľmi sa tešíme zo spolupráce s autormi a autorkami, ktorí sú neuveriteľne inšpirujúci. Zároveň počúvame aj veľa mladých interpretov, stávajú sa súčasťou nášho vesmíru. Hotové nahrávky aj noty budú pribúdať na našej webovej stránke. Sme naozaj hrdí na tento projekt.
Napriek obrovskému repertoáru s dielami renomovaných skladateľov stále povzbudzujete aj neznámych autorov, aby vám posielali novú hudbu. Už vám niekedy prišlo aj niečo zo Slovenska?
Pokiaľ viem, nie. No vždy, keď niekam prídeme, sa zaujímame o miestnu hudbu a pátrame po nej. Snažíme sa mať uši otvorené každý deň. Tak to bolo od počiatkov existencie nášho súboru.
V jednom rozhovore ste spomínali, že vaším iniciačným zážitkom v rámci klasickej hudby bolo, keď ste prvýkrát počuli Beethovenovo kvarteto op. 127. Čo sa stalo, že namiesto tradičného repertoáru ste sa neskôr rozhodli špecializovať na súčasnú hudbu?
Keď som mal šestnásť, začal som hrať diela mojich učiteľov a spolužiakov. Vtedy som si začal uvedomovať, aké vzrušujúce je venovať sa hudbe, ktorá vzniká práve teraz. Veľmi ma baví úzky kontakt s autormi, celý proces vzniku, naštudovania a hrania nových skladieb. Keď som mal 23 rokov, prvýkrát som počul skladbu Black Angels od Georga Crumba a to bol ešte oveľa silnejší zážitok než Beethoven. Úplne mi to zmenilo život. Bolo to v lete 1973, o pár týždňov som založil Kronos Quartet s cieľom hrať túto skladbu a ďalšiu novú vzrušujúcu hudbu. Dnes to s odstupom času vyzerá jednoduché, ale v skutočnosti to išlo pomaly.
Museli ste dlho tvrdo pracovať, než ste sa presadili?
Dosť dlho. Išlo to postupne, od skladby k skladbe, od jedného autora k ďalším. To sa nedá urýchliť. No ak hudbu beriete ako záležitosť na celý život, vôbec to neprekáža. Je to úplne v poriadku. Ak vám teda nejde o rýchly úspech. Ale to nikdy nebol prípad Kronosu.
Oliver Rehák (Denník N)
