Nie som typ človeka, ktorý by pociťoval ustavičnú potrebu, vyjadrovať sa verejne k spoločenským a politickým udalostiam, a škriepkam okolo nich. Nikdy som sa k nim verejne nevyjadril.
No teraz sa vyjadriť chcem. Konkrétne k vyhláseniu pána Jána Čarnogurského z roku 2015: Na Slovensku v roku 1968 žiadne masové protisovietske prejavy neboli. Nechce sa mi veriť, že by tieto slová pán Čarnogurský naozaj takto vyriekol. To by bolo … Priam pred mojimi očami by bola prekrucovaná skutočnosť. Tá skutočnosť mala a ešte stále má vplyv na naše životy, konkrétne príchod vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa.. Dopredu upozorňujem, že sme si hneď počas tohto príchodu uvedomovali, že je to predovšetkým príchod sovietsky. Alebo si snáď niekto môže myslieť, že bez nariadení z Kremľa by sa uskutočnil? Ešte žijú státisíce ľudí, ktorí si ho pamätajú. Patrím k nim aj ja. Zažil som ho v Bratislave. A takto si ho pamätám. Bez prekrúcania.
Nadšenie novou vládou
To, čo sa odohrávalo niekoľko mesiacov pred príchodom zahraničných vojsk socialistických krajín do Československa v auguste 1968, predovšetkým sovietskych, čiže ruských, pretože Kirkizov ani Ujgurov som medzi rusky hovoriacimi vojakmi nevidel, bolo vtedy pre mňa veľmi emotívne a významné. Nová Dubčekova vláda chcela zaviesť socializmus s ľudskou tvárou. Tak nám to bolo prezentované. Odhliadnime teraz od špekulácií, že v tom mohli byť postranné úmysly niektorých vtedajších politikov, údajne aj samotného Dubčeka. Výsledok bol taký, že väčšina ľudí v mojom okolí jemu a jeho vláde verila, mala ju rada, stotožňovala sa z jej ideami, držala jej palce, nepriala si pád socializmu, ten si priala až o mnoho rokov neskôr, rozhnevaná a znechutená šikanovaním počas normalizácie. Niekoľko mesiacov pred príchodom „ruských“ vojsk vládlo nadšenie, dokonca také, aké som už nikdy nezažil, a to ani počas takzvanej nežnej revolúcie. Tá nám totiž nečakane odrazu spadla „z hora“, ako prezreté jablko zo stromu. Neboli sme na ňu pripravení, nemala predohru s postupným stupňovaním emócií. Navyše, nebol som jediný, kto tušil, že budúcnosť na Slovensku nebude taká, aká by mala byť v dobre fungujúcom kapitalizme, postavenom na princípoch skutočnej, vyspelej demokracie. Čo sa napokon stalo realitou. Vinu však nemožno hádzať iba na politikov. Môžeme si za to aj my sami. Nevieme sa zjednotiť proti nášmu spoločnému nepriateľovi. Tým nepriateľom nie je iba ten, či onen konkrétny človek, politik, ale predovšetkým náš egoizmus, upadajúca všeobecná vzdelanosť veľkej časti nášho obyvateľstva, stúpajúci primitivizmus. Následok? Amorálnosť, bezohľadnosť, netolerantnosť, vzájomná nevraživosť, agresívnosť, hrubosť, vulgárnosť, nízka kultúrna úroveň. Chorá spoločnosť. Taká spoločnosť sa nedokáže zjednotiť, je ľahko ovládateľná. Niekomu to vyhovuje. Výnimiek je pomenej a nie sú pri kormidle. Pozitívna zmena je preto v nedohľadne.
Dubček, Filmfórum, Lýra, The Beach Boys
Od začiatku januára 1968, keď bol Alexander Dubček zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, začali ľudia pociťovať pozitívne zmeny v spoločnosti. Jednoducho povedané, opraty neslobody povoľovali. Bolo to badateľné aj v kultúre, vo vysielaniach televízie, rozhlasu, ba aj v programoch bratislavských kín. Kto dnes vie, že vtedy existoval filmový festival Filmfórum? Prebiehal v bratislavských premiérových kinách. V každom kine premietali iné filmy. Každý deň iný. Zväčša čerstvé novinky zo Západu, cez mikrofón simultánne prekladané študentmi jazykov. Videl som tam napríklad Polanského paródiu Ples upírov. Objavil sa vtedy aj nový fenomén – diskotéky. Mimochodom, spojené so všetkým, čo vtedy na Západe udávalo tón vo vývoji modernej hudby. Na festivale Bratislavská lýra koncertovala vtedajšia svetová špička, napríklad The Beach Boys, Manfred Mann, The Tremeloes. V kultovom roku 1968 tu boli The Easybeats, The Shadows, P.J. Proby, Julie Driscoll with Brian Auger and the Trinity, Millie Small, Massiel, Jean-Claude Pascal, Ornella Vanoni. Písal o tom aj britský týždenník New Musical Express. Vrcholila móda The Beatles, sprevádzaná rebéliou voči vtedajším spoločenským konvenciám a na obzore už bolo hnutie hippies s ideálmi lásky, mieru, slobody. Hnutie viac-menej intelektuálne. To všetko dohromady pomiešané s vôňou Dubčekových veľkých rožkov, vytváralo u nás neopakovateľnú atmosféru doby. Nepriala egoizmu a primitívnosti. Boli sme hrdí na Dubčeka, na jeho vládu, na nás, na našu jednotu, hrdí pred celým svetom na to, že my, v malej krajinke podporujeme našu vládu, ktorá súhlasí a chce, aby sme sa zariadili po svojom a žili v trošku inom spoločenskom zriadení. Cítili sme sa revolučne, moderne, povznášajúco, optimisticky. A odrazu …
No ešte pred tým „odrazu“ sa odohralo niečo, čomu dnes takmer nikto nechce veriť a čo by mohlo nasvedčovať, že udalosti za politickou oponou mohli vyzerať aj inak, ako sa nám to javilo a javí. Neviem presne kedy to bolo, ale bolo to dosť dlho pred príchodom sovietskych vojsk. Mesiac? Rozprávali sme sa o tom, čo sa vraj hovorí. Ruské vojská sa zhromažďujú na našich hraniciach a chystajú sa nás navštíviť. Brežnev a jeho suita vraj nemôžu stráviť, čo sa u nás deje. No túto správu sme brali ako fámu.
Príchod socialistických armád
Bratislava. 21.8.1968. Nadránom. Za tmy. Zobudil som sa na strašný rachot. Mama, otec, sestra, stáli pri okne a krytí záclonou sa pozerali von. Zem sa triasla, okná drnčali na rozsypanie. Z nášho prvého poschodia bolo vidno na značnú časť Pražskej ulice, hlavnej výpadovky smerujúcej na Prahu. Kam oko dovidelo – tanky! Valili sa, valili, v dvojrade tesne za sebou a nebolo im konca. Odrazu zastali. Ticho. Z jedného tanku vyliezol vojak. Asi veliteľ. Nemal na sebe uniformu našej armády. Čosi zakričal. Asi povel. Po rusky! A potom … ratatata! Zablyslo sa. Výstrely! Už sme tušili, že niečo nie je v poriadku. Boha jeho, ale veď to sú „Rusáci!“– zhíkol otec. Čo tu chcú? Tanky sa prestali valiť až keď sa rozvidnelo. Naši odišli do práce. No otec sa asi po dvoch hodinách vrátil. Detičky, vojna! Napadli nás Rusi! A my? My sme vyprskli do smiechu. Aká vojna? Čo za vojna? Vojna by vyzerala inak. Dostali sme príkaz. Rýchlo ísť nakupovať potraviny. Všetko, čo má dlhšiu trvácnosť. Keď som dobehol do najbližšej predajne, už v nej nebolo vidno nič okrem macesov na najvyšších regáloch. V nasledujúcich dňoch som nerobil takmer nič iné, len som zháňal jedlo. Rozhlas vyzýval občanov, aby sa upokojili, nerobili paniku, neprovokovali. A streľba? Pamätám si dve streľby. Síce veľké, no neškodné. Rusi údajne strieľali súbežne naraz na všetkých námestiach na ktorých boli zhromaždení. Prečo strieľali, neviem, no nestrieľali do ľudí, ale do vzduchu, hore ponad naše hlavy. V obidvoch prípadoch som bol pri tom, neďaleko nich. Vtedy som si povedal, že končím s hádzaním zemiakov do ich radov. Uvedomil som si, že by to nemuselo skončiť romanticky. Nejaká zblúdilá guľka … Rusi sa držali na uzde. Zrejme podľa príkazov zhora. Znášali nadávky od našich občanov, občas nejaké to hádzanie predmetov do ich hláv. To sa však dialo len spočiatku, mnohí, tak ako i ja, pochopili, že samotní ruskí vojaci za nič nemôžu, plnia iba príkazy. S mnohými som sa rozprával. Niektorí ani nevedeli kde sú. Niektorým bolo povedané, že prišli do Československa potlačiť kontrarevolúciu. Bol som aj v ich tanku. (Hrôza – smrad, natlačení ako haringy). Keďže som človek zvedavý, túžiaci poznať skutočnosť, ochutnal som trošku z ich obeda. Fuj! Naše tetky a babky im nosili jedlo, aby sa chlapci mohli normálne najesť. Videl som babku, ktorá im podávala balík s koláčmi. Dievčatá „bítlsáčky“ im zase ponúkali zmrzlinu. Na obrnených transportéroch neďaleko nášho domu sa hrali decká. Nosili Rusom cigarety a malinovky. No to neznamená, že pán Čarnogurský má pravdu, keď hovorí, že na Slovensku žiadne masové protisovietske prejavy neboli. Boli. Masové. Jednoznačné. Iba to v Bratislave nevyzeralo tak ostro, ako v Prahe. Okrem obliehania ruských tankov bolo všade na múroch vidno nápisy ako: Okupanti, choďte domov! (Aj v ruštine, aby Rusi rozumeli). Jeden nápis mi mimoriadne utkvel v pamäti. Na našej samoobsluhe bol vylepený veľký plagát s fotografiou Husáka a Dubčeka. Držali sa nad hlavami za ruky a pod nimi bol nápis: „Ja s Dubčekom rastiem, ja s ním aj padám“. Nebolo to tak, ako si niektorí ľudia teraz myslia, že hneď po príchode Rusov nám pristrihli krídla. To si nemohli dovoliť. Biľagovým komunistom pár rokov trvalo, kým sa usalašili, spustili takzvané previerky, normalizáciu (nami nazývanú „abnormalizácia“) a potom postupne povymieňali nespoľahlivé kádre za spoľahlivé. Nazývali sme ich „vriťsapchajkovia“. Dovtedy som ešte ako-tak dúfal, že Rusi odídu. Neodišli. Nastala doba servilnosti, pochlebovania, karierizmu, udávania, rozkrádania. Mnohí z najväčších karieristov tých čias sa s ľahkosťou prehupli do dnešných čias a udávajú nám tón tak, ako kedysi. Vlády, ktorá by nám vládla s ľudskou tvárou som sa dodnes nedočkal. Ani v socializme, ani v kapitalizme.
Miroslav Potoček (Foto: Ladislav Bielik)
