Lamp – Her Watch (Botanical House, 2018)
Toto je úplne iný svet, všetko je v ňom totiž pohodové, pekné, príjemné, roztomilé, priam detsky nevinné, ľahké ako bezstarostne poletujúca bublina z „bublifuku“, v ktorej sa odrážajú farby okolitého sveta, samozrejme, videného ružovo. Načo je to dobré? Na skrášlenie života. Navyše, hoci to znie neuveriteľne, nie je to gýčové. A podáva nám to s prívetivým úsmevom ako na otvorenej dlani trio japonských hudobníkov s názvom Lamp, čiže speváčka, flautistka, „akordeónistka“ Kaori Sakakibara, spevák, gitarista, hráč na rôzne klávesové nástroje, skladateľ Yusuke Nagai a gitarista, skladateľ, producent Taiyo Someya.
Načierajú inšpirácie z hudobných žánrov sophisti-pop, indie pop, city pop, synthpop, funky, pop jazz, bossa nova, lounge music, yé-yé, exotica, psychedelic pop a obzvlášť z eklektického pop štýlu shibuya-kei, ktorý vznikol koncom „eighties“ v tokijskej obchodnej štvrti Shibuya, skrátene nazývaný „shibuya“. Bol to jeden z najzaujímavejších hudobných štýlov v Japonsku – retro s prvkami rôznych druhov hudby z celého sveta, spárené s modernou elektronickou hudbou. Spopularizovala ho najmä skupina Pizzicato Five. Neskôr ním boli ovplyvnení aj vynikajúci The Marshmallow Kisses z Hong Kongu, ale aj najoriginálnejší britskí pesničkár Momus.
Keďže Lamp vznikli v Tokiu roku 2000 a spočiatku inklinovali k štýlu shibuya-kei, boli ponímaní ako jeho pokračovatelia. No postupne si vytvorili svoj vlastný štýl, čo evidentne počuť aj na ich najnovšom albume Her Watch. Kvalitatívne vyrovnaný repertoár zostavený z ôsmich piesní tejto tak trošku schovanej skupiny, ktorá zriedkavo koncertuje, no o to viac vybrusuje svoje skladby v štúdiu, by mal byť lahôdkou pre väčšinu poslucháčov so širokým žánrovým záberom a zmyslom pre nostalgiu. Tú totiž často v hudbe Lamp cítiť, je akoby ich vzduchom, vodou, jedlom. K nostalgii sa hlásia ako ku svojej láske a neraz ju ešte korunujú zasnenosťou.
Keď začnete počúvať album Her Watch, pripravte si aspoň v predstavách poriadne veľkú lyžicu na naberanie nežnosti, jemnocitnosti, šepkavého dievčenského spevu a s ním spojeného decentného erotizmu, v niektorých piesňach uzemneného spevom chlapčenským. Najviac dávame do pozornosti chutnučkú „skladbulienku“ Slow-motion s Kaoriným dievčenským spevom, ale aj duet Place in my dream a Yusukeho pieseň Fantasy. Čo napísať na záver? Snáď len dve slová – maximálna pohoda.
Miroslav Potoček (foto: press)
