L’Attirail (feat. Sidi Bémol) – How to Swim in the Desert (CSB Productions, 2018)
Už sme o nich v minulosti viackrát písali, o báječných Francúzoch L´Attirail. Preto obídeme zväčša najnudnejšiu časť článkov v dejinách hudobnej publicistiky, časť venovanú biografii a diskografii, ktoré sú napokon takmer vždy každému prístupné na internete.
Keby sme mali vymenovať najzaujímavejšie skupiny a hudobníkov histórie francúzskej hudobnej scény, L´Attirail by sme uviedli medzi prvými. Ich skladby nezriedka zazneli v našich autorských rozhlasových reláciách – počnúc rokom 1999 (LP Cinéma ambulant). V momente ako sme ich prvý raz počuli sme tušili, že sú výnimoční – pozitívne výnimoční. Nie je totiž výnimočnosť ako výnimočnosť.
Pri počúvaní hudby L´Attirail pravdepodobne mnohí poslucháči nebudú vedieť, či počúvajú world music alebo alternatívnu hudbu s vysokým stupňom úletu. Ten úlet nie je násilný, agresívny, deštruktívny alebo naťahujúci nervy ako šponovky, čo sa často vo svete úletov stáva, naopak, je príjemný, v niektorých skladbách až úsmevne roztomilý, vtipným spôsobom pripomínajúci Erika Satieho. V tom majú L´Attirail len jedného konkurenta – volá sa Pascal Comelade. A je to takisto Francúz. Francúzov na Slovensku náležite nedoceňujeme, hoci francúzska hudobná scéna je momentálne možno zaujímavejšia ako anglická. S hudbou je to ako s neverou, čo oči nevidia, to srdce nebolí, presnejšie povedané, čo uši nepočujú … A veru, nepočujú. Niektoré francúzsku hudbu nepočuli roky rokúce. Samozrejme, okrem – Zaz. Reklama má na Slovensku sakramentskú silu.
Teraz, na konci roka s osmičkou symbolizujúcou revolučné dejinné udalosti, vyšiel skupine L´Attirail dvanásty album s názvom How to Swim in the Desert. Aký názov, taká hudba. V minulosti Xavier Demerliac a Jean-Stéphane Brosse (zakladatelia L´Attirail), vytvorili svoj vlastný hudobný vesmír, najprv á la Bregovič, Les Pires, 3Mustaphas3, potom odbočili k filmovej hudbe, od nej mali už len na skok k hudbe spaghetti westernov, a teraz s prispením alžírskeho hudobníka a karikaturistu menom Hocine Boukella (alias Sidi Bémol), zakladateľa skupiny Cheikh Sidi Bémol, brata Youcefa Boukellu, zakladateľa o trošku slávnejších L’Orchestre National De Barbès, ktorých sme videli koncertovať na festivale Sziget, nemilosrdne humoristicky zaútočili na žánre ska a reggae. Čo znamená, že fantázii nie je koniec a to fantázii so zmyslom pre humor
Niektoré zo štrnástich skladieb ich najnovšieho albumu sa zaoberajú „vážnymi“ témami dneška, napríklad plaveckými technikami v oázach, lietajúcimi rybami na púšti, alebo veslovaním kazašského plaveckého združenia. A to bez textov, rýdzo hudobne, inštrumentálne. A niektoré i s textami. Najslávnejších tvorcov ska a reggae môže akurát tak rozhodiť od závisti, alebo … Žeby skôr popadali od smiechu? Nech už by to bolo tak či onak, jedno je isté, že reggae L´Attirial je originálne, príjemné, fantazijné, filmové, impresionistické, burleskné, vtipné, napríklad s trombónom, klarinetom, akordeónom, bendžom a gitarami. Samozrejme, aby nuda nehrozila ani náhodou, nie vo všetkých skladbách L´Attirail prevažuje reggae, odlišné sú napríklad vokálno-inštrumentálne skladby The Grin Without the Cat a Le drogman fait la planche so spevom Sidi Bémol.
Miroslav Potoček (foto: press L’Attirail)
