Tesne po Nežnej revolúcii rokov vystúpila v pražskom divadle Archa Laurie Anderson s newyorskou skupinou Sex Mob. V tejto súvislosti pripomíname zrejme prvý československý rozhovor, ktorý s touto speváčkou v roku 1990 urobil Petr Dorůžka.
Tlačovka, ktorá prebehla pred koncertom, bola výnimočná tým, že na počudovanie nepadali banálne otázky (ich potencionálni autori neprišli, pretože Laurie Anderson nepoznali). Ona sama pri nich viditeľne pookriala, vždy zakormidlovala k svojej téme, gestikulovala a vôbec správala sa ako rodená rozprávačka a komediantka, čo sa ešte vo väčšej miere ukázalo predchádzajúci deň pri interview, ktorého prepis uvádzame.
Čo boli vaše vôbec najstaršie nahrávky?
„Kovbojské pesničky z roku 1975, jedna s názvom To čo ťa zabíja nie je guľka, ale diera. Takto som urobila asi tridsať platní, ale v malom náklade.“
To znamená tak päťsto kusov?
„Nie. Päťdesiat. Mala som kamaráta, ktorému patrila gramofónová spoločnosť, a tak mi ich vždy pár vylisoval.“
Ako ste prišli na ten sound vašej prvej úspešnej LP „Big Science“?
„Zvuk lacných klávesov a zároveň množstvo komplikovaného technického zariadenia. Ja som to tak hrala naživo, vystupovala som od roku 1972.“
Čo všetko ste používali?
„Najprv som používala kúsok magnetofónového pásika, kazety a napríklad husle, v ktorých bola voda – skrátka, vždy boli nejako zvláštne. Diapozitívy a niekedy filmy. V tom čase som bola totiž filmárka a nie muzikant. Organizovali sme taký malý filmový festival, celkom pre osem ľudí, v jednom lofte v newyorskom down towne, a mali sme vždy meškanie a nikdy nezostal čas na natočiť hudobný sprievod. Vzala som ten film na festival a pri projekcii som sa postavila k plátnu a hrala na husle a prehovárala dialógy. Pripomenulo mi to japonské filmy z nemej éry, šesť hudobníkov kľačí pred plátnom, tváre nakláňajú, aby aspoň trochu videli čo sa deje na plátne, a robia všetky zvukové efekty: kone i hudbu, naživo. To bola moja inšpirácia.“
Na vašich projektoch sa objavuje William Burroughs. Tancoval na videu Home of the Brave, hovoril v pesničke Sharkey.s Night. Čím je pre vás jeho hlas taký dôležitý?
„Jeho knižky sú totiž pekne ťažké čítanie – do tej doby, než budete počuť, ako ich on sám číta. Potom už sa do nich začítate veľmi ľahko. Prvýkrát som sa s ním stretla na udalosti menom Nova Convention, organizovanej na počesť jeho diela, boli to tri dni prednášok, intelektuálnych debát, v noci boli koncerty. Ja som tam mala funkciu konferenciéra, on si nejaký čas myslel, že som chlapec, preto som mu padla do oka, mala som veľmi krátke vlasy. Bolo tam množstvo muzikantov – Frank Zappa, Patti Smith, Philip Glass a mal prísť aj Keith Richards z Rolling Stones. Organizátori síce vedeli, že nepríde, ale neohlásili to, diváci v sále hulákali KEITH KEITH, prišiel Phil Glass a oni kričali Vyhoďte toho pianistu mu chceme Keitha, a potom tam ma tlačili, aby som povedala, že Keith príde neskôr, ale ja som odmietala klamať. A potom, po dvoch hodinách odkladov prišiel William Burroughs, v klobúku pork pie a s aktovkou. Sadol si za obrovský písací stôl na pódiu a povedal svojim hlbokým hlasom GOOD EVENING a diváci na to: Kto je to? A on začal rozprávať o sexe, drogách a odcudzení. Diváci, ktorí tam boli, si mysleli, že to oni všetko objavili ako prví, a zrazu zistili, že toto je ich starý otec. DEDO! TY SI SA VRÁTIL! Jeho to strašne šokovalo. Burroughs je úžasný človek: občas vylezie zo svojho hrobu, povie jednu vec, a to stačí. Prvýkrát sa objavil v dobe, ktorá bola podobná dnešku, v 50. rokoch za McCarthyovského extrémneho konzervatizmu. Každému vtedy záležalo na tom, aby mal pekný domček, ostrihaný trávnik, a keď sa potom objaví takýto človek a zabúcha na dvere, všetci sa schovajú. TO JE STRÝKO BILL, POVEDZTE MU, ŽE NIE SME DOMA. Veľa ľudí iritoval, ale vždy sa objavil v tej najdôležitejšej chvíli, aby ostatných upozornil na tie temnejšie stránky života, ktoré však môžu mať značnú silu. Raz sme robili spoločne krátke turné, čo bolo ťažké, pretože William so sebou bral zbrane a každý deň sa potreboval cvičiť v streľbe. Je to človek, ktorý ma vie rozosmiať, takže mu dôverujem, ale mala som s ním problémy. On skrátka nemá rád ženy a má rád zbrane.
Po celý život bojoval s démonmi – s heroínovými návykmi, skúšal najrôznejšie drogy, ako to všetko prežil?
„To sa musíte opýtať jeho. Je to had. Má chladnú krv. Strašne tvrdý chlap. Teraz má skoro osemdesiat.“
Umberto Eco opisuje vo svojej knižke Foucaultové kyvadlo počítačový program Abulafia, ktorý dokáže vystopovať súvislosti aj vo veľmi odľahlých témach. Podobné súvislosti odkrývajú aj vaše pesničky a hlavne príbehy. Je v tom nejaký zámer?
„Každý umelec má nejaký cieľ, a ja som sekera uprostred obrovského zamrznutého oceánu, ktorý je v každom z nás. Chcem kus odštiepiť, nehľadám pritom nič exotického, len celkom fádny kúsok, a pozrieť sa naň z iného uhla, hore nohami, zo vzdialenosti sto míľ, vyjadriť to novým spôsobom. Ale o to predsa ide každému umelcovi, to nie je nič neobvyklé.“
Možno, že je to neobvyklé v kontexte rockovej tvorby, do ktorého ste v posledných rokoch vstúpili.
„Lenže v porovnaní s dnešným rockom vyzerá oveľa viac vecí neobvykle. Tam ide o toto: LEN SA NA MNE POZRITE, čo mám na sebe, aký som frajer, MÔŽETE MA I KOPÍROVAŤ. Tam nejde o žiadnu výmenu, a mňa zaujíma práve výmena. Len sa na mňa pozrite? – Nie, ja hovorím: „Pozrite sa tamto. Vidíte? Pracujem ako rozprávačka, staviam pred poslucháčov otázniky, žiadam od publika viac, chcem, aby sa zapojili…“
Robíte to teraz inak ako pred piatimi rokmi?
„To zajtrajšie predstavenie bude viac intímne. Nikdy by som nechcela byť opisná – teda, aby obrazy a zvuky boli o tom istom. Najprv mám všeobecnú predstavu, čo je v tomto prípade obrátená pyramída. Predstavenie začína množstvom rôznych myšlienok – politika, vzťahy medzi mužmi a ženami, spoločenské záležitosti, a skončí u niečoho veľmi jednoduchého – u osobnej zodpovednosti. Vždy chcem spojiť viac významov, a tu skončím pri jedinej a úplne jednoduchej téme, a na mňa z toho ide strach. Čo keď si ľudia povedia, že je to príliš triviálne? Ja rada predvádzam múdrosť, ale tentoraz sa za ňu nemôžem schovať, musím vyjsť z panciera.“
Veľa tém z vašich predstavení zrejme pramení z čítania: o Teslovi a Edisonovi, o živote veľrýb. Máte nejakú procedúru, ako historky hľadať a zhromažďovať?
„Snažím sa veľa čítať a hlavne veľa hovorím s ľuďmi. Zaujímavá vec je utópia – to, čo ľudia čakajú od budúcnosti. Všetci stále myslia na budúcnosť v kontraste so súčasnosťou. O tom je Coolsville, film, ktorý som točila v Japonsku. Je o ľuďoch, ktorí chodia do práce. Ich tváre mi niečo pripomenuli: minuloročné televízne zábery, keď padol berlínsky múr. Všetci sa tam mohli zrazu pohybovať. Zistila som, že majú jedno spoločné, a síce chuť nakupovať, získavať veci. Nič nie je nikdy dosť dobré, lesklé, nikdy nie ste úplne spokojní. Veľa z toho, čo v posledných desiatich rokoch hovorím poéziou a performanciami, je o chamtivosti. Aj keď pokojne môžete povedať, v Amerike ju nemáme desať rokov, ale dvesto rokov. Ale je tu problém: keď sa týmto zaoberáte, stávate sa puritánom. A to zase súvisí s cenzúrou. V poslednom roku bola v Spojených štátoch veľká diskusia o účele umenia, pretože veľa vecí bolo cenzurovaných. V kongrese prebiehajú zaujímavé diskusie, PREČO ĽUDIA ROBIA UMENIE? Aby si niečo zavesili na stenu, aby niečo predali, aby patrili k určitej vrstve, aby si niečo dokázali? Členovia rapovej skupiny 2 Live Crew boli zatknutí kvôli textu ich pesničky, ktorá bola však skutočne pornografická. Stojím za slobodou prejavu, ale na druhej strane som proti tomu, čo hovoria, tá pesnička je o znásilňovaní žien, o obmedzovaní ich práv, takže v rámci zákona skupinu podporujem, ale mimo tohto rámca by som im najradšej urobila zo života peklo. V umení ide o vzámenú súťaž myšlienok, a v mnohých prípadoch populárna kultúra podporuje mužskú nadvládu, ľahkú pornografiu alebo násilie, a tak musíte mať zaujímavejší nápad ako oni. Zaujímavé je, že skupina potom natočila svoju verziu pesničky Bruce Springsteena, Born in the USA. Ja nemám rada veci, ktoré sú proti ženám, ale ešte viac nenávidím, keď sa niekto pokúša o kázanie – čo bol práve tento prípad. Tu zaujímajú oni puritánske stanovisko, a ja som zase puritánska voči nim… Moji predkovia sa presťahovali z Anglicka do Ameriky, pretože anglický kráľ im nedovolil trestať ľudí, ktorí sa v nedeľu venovali hrám. Vysťahovali sa, aby mohli uplatňovať toto svoje drahocenné právo, trestať ostatných za to, že neveria tomu, čomu oni. Mám to v sebe asi tiež. Vzťah umenia a politiky je veľmi krehký, zoberte si napríklad Boba Dylana, on nikdy nereprezentoval mužskú nadvládu, ale naopak spieval o ľuďoch, ktorí prehrávajú, ktorí sú na dne, a cítil s nimi, a ľudia tie nahrávky vstrebávali, pamätajú si, že keď sa rozišli so svojou láskou, počúvali určitú Dylanovu pesničku, a tak sa dokázali s touto skúsenosťou vyrovnať. Dokázali tiež pochopiť niekoho, kto nebol práve ten najskvelejší kamarát.“
Keď sa pesnička „O Superman“ stala hitom, zrazu sa vám otvorili dvere k nákladnejším projektom. Máte teraz nejaké nesplnené prianie, ku ktorého realizácii vám chýbajú peniaze?
„Tak týmto spôsobom ja neuvažujem, mne sa páčia aj takéto veci a ukáže na môj prastarý škrípajúci kazeťák. Nerada myslím na veľké systémy, ktoré by vyriešili moje problémy, pretože ich aj tak nevyriešia. Snažím sa vyjsť s tým, čo mám.“
Nezdá sa vám ale, že sa vám odcudzujú vaši pôvodní fanúšikovia? Napríklad by očakávali opäť niečo viac avantgardného ako to, čo teraz robíte.
„Možno, ale ja nemôžem ísť smerom, ktorý by mi niekto vnútil. Nerozmýšľam, či teraz urobím niečo veľmi ťažké a avantgardné, alebo naopak ľúbivý pop.“
A komercia a reklama je dnes už veľmi dobre prepojená so skutočne tvorivým umením.
„To je súčasnou rýchlosťou komunikácie. Pred niekoľkými rokmi som si pustila televíziu a počula som AA – AA – AA – AA a hovorila som si: to je mi nejako povedomé, znelo to ako motív z O Superman. Bol to inzerát na elektronický bezpečnostný systém proti zlodejom v aute, a ja som potom zavolala tej spoločnosti a hovorila im: Počúvajte, napísala som túto pesničku, a tá znie presne ako ten váš inzerát. Oni len povedali: To je ale malý svet…“
Nežalovali ste ich?
„Sama si beriem témy z populárnej kultúry, nápady a trendy, a oni si pre zmenu berú moje myšlienky, takže je to v poriadku.“
Vaša cesta k úspechu by mohla byť kapitolou z feministickej čítanky. Všetko ste dosiahla vlastnou prácou a dôvtipom, a v istom smere predstavujete výnimku: zatiaľ čo väčšina ženských a tiež mužských hviezd sa stáva sex-symbolmi, vy by ste mohli byť symbolom emancipovaných žien. Ako na to reaguje vaše publikum? Vzniká tu nejaká spätná väzba?
„Predtým som na to veľa myslela, ale teraz už nie. Prekážalo mi to. Ja som tá, ktorá pozerá kľúčovou dierkou, voyeur, špión. Ako by som mohla robiť svoju prácu, keď by sa všetci pozerali na mňa? V istom zmysle to teda nie je v súlade s mojou kariérou. Je to podobné ako s druhým a tretím rozmerom. Ľudia nemôžu uveriť, že tí, ktorí sa objavujú v televízii a v novinách, sú zo skutočného sveta. Keď potom niekto, kto patrí do tej druhej, placatej dimenzie, vstúpi medzi nich, do tretieho rozmeru, zaskočí ich to. Pred niekoľkými rokmi ma moja popularita strašne rozčuľovala pociťovala som to ako inváziu do svojho súkromia, ale potom som si povedala: Tak moment, to ja som uverejnila svoju fotku na obale platne, to je moja vina. Chris Marker, francúzsky filmár, nikdy nedovolil, aby ho fotografovali, vždy poslal fotku svojej mačky. Takže on potom nemá problém, že je dvoma osobami: súkromnú a verejnú. Ja som iba rozprávač zaujímam sa teraz o bruchomluvectvo, navštívila som Národné múzeum bruchomluvectva.“
To skutočne existuje?
„Áno, v meste Covington v Kentucky. Bruchomluvectvo vynašli piráti, vzali lebku svojho nepriateľa, prirobili drôt k spodnej čeľusti, aby sa pohybovala, narazili lebku na palicu, vzali ju do jednej ruky, na druhom ramene mali papagája, vytvorili takú zvláštnu trojicu.“
Čo tým sledovali, nejaký rituál?
„Iste existuje viac dôvodov, prečo hovoriť ústami sochy, napríklad: vystúpiť z vlastnej osoby, zbaviť sa zodpovednosti – TO POVEDALA LEBKA! TO POVEDAL PAPAGÁJ! – a preto to robím aj ja, namiesto papagája a lebky mám mikrofónové stojany a zariadenia, ktoré dokáže zmeniť farbu môjho hlasu. Niekedy si pripadám ako pirát, ktorý búši lebkou do paluby. Pódium je vlastne paluba lode. Z tohto dôvodu používam na pódiu odlišné hlasy – aby som unikla z vlastnej perspektívy.“
Petr Dorůžka, preklad NMR (foto: press, Ivan Prokop)
Viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com
