Prečo uverejňujeme článok o starých, prvých štyroch albumoch Led Zeppelin? Pretože sú v hudobnom svete stále skloňované vo všetkých pádoch a všetky patria do našej rubriky Najlepšie albumy hudobnej histórie.
Napísať o nich niečo nové je asi nemožné. Už totiž bolo o nich napísané asi všetko. Možno by to už nevedel ani Robert Plant. Preto sa o to nebudem pokúšať. No môžem spomenúť, ako som Led Zeppelin vnímal, aká atmosféra prevládala v mojom okolí v časoch, keď táto prvá gigantická hudobná vzducholoď začala lietať na hudobnom nebi, neskôr nasledovaná stovkami ďalších podobných vzducholodí, z dnešného pohľadu už nemoderných lietajúcich strojov, vytlačených strojmi modernejšími. Možno môj pohľad vnesie svetlo na Led Zeppelin a hard rock z iného uhlu.
Roky 1969 – 1971
Áno, bolo to vtedy, v rokoch 1969 – 1971, čiže v rokoch prvých štyroch albumov Led Zeppelin, iné ako teraz, revolučnejšie, priateľskejšie. Bodaj by nie, keď láska, priateľstvo, mier a sloboda boli módou – oblečenie s kvetinovými ornamentmi, batikované tričká, indická bavlna, zamat, satén, semiš, jelenica, dlhé úpletové vesty, zvonové nohavice, menčestrové džínsy, šortky, široké opasky, strapce, čelenky, náhrdelníky, prívesky, náramky, „háro“ po plecia, „afro účesy“, občas bokombrady, trošku drogy u nás nahradzované alkoholom, prípadne kofolou s rumom, keďže o skutočných tvrdých drogách sme ani nesnívali (našťastie). V Bratislave to bolo vtedy cítiť a vidieť prevažne na diskotékach a koncertoch, nie bežne v uliciach. Vkročiť na diskotéky Anderka, Labudu, Šišku, Šipoša a ďalších vtedajších diskdžokejov, bolo … ako vkročiť do iného sveta. O skratke DJ som vtedy ešte nechyroval a slovo diskotekár mi zabiehalo v krku, a zabieha dodnes. Neviem, kde sa dnes berú názory, že diskotéky vtedy neexistovali. Existovali a nebolo ich málo. Bola to doba na ktorú mnohí spomínajú s láskou a nostalgiou, a cnie sa za ňou nielen tým, ktorí si ju pamätajú, ale aj mnohým, ktorí si na ňu pamätať nemôžu a hovoria: „Chceli by sme vtedy žiť“. Prečo to bolo vtedy také … úžasné? Dá sa nato objektívne odpovedať? Dá. Vtedy bola originálna a novátorská hudba pod jednou strechou so všetkou ostatnou hudbou, bola trendom, bola podporovaná oficiálnymi médiami, bola vydávaná veľkými gramofónovými vydavateľstvami. A s úžasnou hudbou kráča ruka v ruke úžasná atmosféra. Aj dnes taká existuje, no pre komerčne orientovanú verejnosť je neznáma, pretože viac-menej prevažuje mimo komerčnej sféry na nezávislých scénach.
Hard rock bez heavy metalu
Do kvetinových rokov lásky začal prenikať hard rock. Spočiatku nebol tak tvrdý, agresívny a štýlovo ohraničený, ako neskôr. Ani si nepamätám, že by sa vtedy o nejakom hard rocku v mojom okolí hovorilo. Hovorilo sa beat (beatová hudba), alebo big beat, bigbít (ľudovo „bigboš, bigbajz“). A heavy metal? Ďaleká budúcnosť. (Termín heavy metal bol prvý raz použitý 12. novembra 1970 v časopise Rolling Stone, v recenzii Mikea Saundersa, dnes prezývaného Metal Mike. Neskôr ho na počiatku seventies spopularizoval známy kritik Lester Bangs. Hudobní publicisti ho začali bežne používať až okolo roku 1975). Hard rock som ponímal ako tvrdší, ťažkotonážny big beat, do ktorého jeho tvorcovia vplietali v rôznych pomeroch blues, jazz, folk, psychedéliu, symfonickú hudbu. Napokon, ani mnohé z najslávnejších skupín tých čias, dnes označované za hard rockové, nevyzerali s dnešného pohľadu veľmi „hard“. Boli ešte pod vplyvom módy hippies – hudobne i vizuálne.
Napríklad Ian Gillan v bielom obleku, alebo Led Zeppelin v kvietkovaných košeliach á la hippies. Mám podozrenie, že veľa z toho, čo sa v neskorších rokoch popísalo o vzniku hard rocku a nadväzného heavy metalu, boli marketingové ťahy manažérov a publicistov v spolupráci s niektorými hudobníkmi, ktorí si priali mať určité skutočnosti v takom svetle, v akom potrebovali. Spomínam si napríklad na našívanie heavy metalu na T. Rex Marca Bolana s odvolávaním sa na jeho pieseň Metal Guru. Ak je Robert Plant serióznym zdrojom odpovede na otázku, či boli Led Zeppelin heavy metalovou kapelou, tak potom neboli, pretože Plant tvrdí nielenže neboli, ale k heavy metalu pristupuje s rezervou i k akémukoľvek klasifikovaniu. Klasifikácia je vrah. Ľudia sú na ňu ako prilepení. Nemyslím si, že Stairway to Heaven bola heavy metal. Chlap, ktorý napísal knihu Hammer of the Gods nevedel nič o našej kapele. Raz sa na nás zavesil“.(Robert Plant) Dalo by sa povedať, že dokiaľ som hard rock nepoznal ako hard rock, čiže oficiálne zavedený hudobný štýl, ktorý sa rýchlo rozširoval do nedozerných rozmerov, bol pre mňa príťažlivý. No keď sa začali hard rockové skupiny a ich skladby na seba ponášať ako vajce vajcu, prestávali ma priťahovať. No na mojom počiatku hard rocku boli Led Zeppelin.
Led Zeppelin I
Spôsobila to náhoda. Odohrala sa v roku 1969. Mal som vtedy 13 rokov, keď rodičov môjho kamaráta navštívila rodina zo „Západu“. Ako darček mu na jeho žiadosť priniesla gramofónové platne – dlhohrajúce, long play, LP. Čiže „elpéčky“, alebo „longplejky“, ako ich vtedy väčšina ľudí nazývala. Mne sa páčilo pomenovanie „longplejka“. Taká longplejka priamo zo Západu, to vám bola v tých časoch vzácnosť preveľká. Kto ju mal, bol frajer. Kto ich mal viac, bol „king“. Kto ich mal veľa … vlastne takého som vtedy ani nepoznal. Väčšinou mali všetci platne The Beatles. Iné hudobné skupiny neuznávali. (Nech je to memento pre všetkých, ktorí dnes takisto uznávajú iba jednu kapelu, alebo hudobný štýl). Beatles boli na dennom poriadku, hlavne medzi dievčatami. Keď Ringo niečo vyviedol, lebo on vždy niečo vyviedol, hneď vedeli presne, že to bolo včera o 18 hodine, 26 minúte, 3 sekunde. Niektoré dievčatá mali dokonca „beatle“ účesy – chlapčenské. Mimochodom, naša škola stála hneď oproti budove Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS). Komunistickí pohlavári tam premávali okolo nás na šesťstotrojkách a my sme si priam pred ich očami, neďaleko vchodu do ÚV KSS, vymieňali platne s hudbou krajín prehnitého kapitalizmu. No to sa odohrávalo až o niekoľko rokov neskôr. Jeden známy si tam zabudol platne na múriku. Zhrozený rýchlo utekal po ne. Ochrankár komunistov sa v nich už prehraboval v ruke s vysielačkou. A ten známy v panike začal na neho kričať: „To je moje!“ Od smiechu sme sa takmer zadusili. No vráťme sa k jadru témy. Návšteva zo Západu priniesla kamarátovi päť albumov. Jeden ma hneď zaujal obalom. Bola na ňom horiaca vzducholoď Zeppelin Hindenburg a nápis Led Zeppelin. Z dnešného pohľadu sa výtvarné stvárnenie jeho prednej strany nemusí zdať ničím výnimočné, no v dobe, keď československým obalom platní prischlo pomenovanie „suprafonský obal“, pôsobilo pútavo. Supraphon bolo hlavné československé hudobné vydavateľstvo. (Slovenské vydavateľstvo Opus vzniklo až v roku 1971). Boli sme zvyknutí, že na obaloch jeho platní prevládali fotografie hudobníkov, väčšinou obyčajné, ničím zaujímavé. Obaly albumov anglických a amerických rockových skupín hýrili nápaditosťou. Na niektorých boli maľby, kresby, koláže, umelecké fotografie, fotomontáže, ktoré bolo možné ponímať ako osobité umelecké diela. (The Velvet Underground And Nico, Fleetwood Mac – Then Play On, Dee Purple – Deep Purple In Rock.) Vzducholoď na obale prvého albumu Led Zeppelin ma priam vyzývala, aby som z neho vytiahol platňu a vložil do gramofónu. Čo som aj urobil – nedočkavo, zvedavo. Hneď mi bolo už po pár minútach počúvania jasné, že obsahuje hudbu, akú som dovtedy ešte nepočul. Počul som iba podobnú – Helter Skelter (The Beatles), Politician (Cream), Hush (Deep Purple). Zeppelin zneli novátorsky, vzrušujúco, dráždivo, no nie plytko. Bol to rock s prímesou blues a psychedélie.
Snáď každého musel priklincovať spev Roberta Planta. Vysoký hlas – silný, presvedčivý prejav, v tých časoch neobvyklý, občas kvílivý, dnes by sme povedali, že rockový, no zároveň i bluesový a folkový. Známa veta jeho odporcov hovorila, že ho nedokáže počúvať ani pes. No väčšine sa páčil. Ohromoval. A ohromuje dodnes. Takisto zvuk gitár a celkový sound Led Zeppelin ohromoval. Jimmy Page majstrovsky ovládal hru na elektrickú gitaru a patril k prvým gitaristom, ktorí nahrali takzvaný veľký, ťažkotonážne znejúci, priestorový zvuk gitár, olovený, kovový. Kdesi v ňom bublal zárodok pre pojem heavy metal. Prvý album Led Zeppelin znel uvoľnene, akoby bol nahrávaný naživo, spontánne. A čiastočne i bol. Vznikal iba počas 36 hodín nahrávania. Údajne zarobil 2000 krát viac ako bolo doň investované. I keď neskôr bola z neho často omieľaná skladba Communication Breakdown, mne sa páčila Dazed And Confused. No absolútny prím hrala How Many More Times. Dodnes mám dojem, že Pink Floyd z jej ústredného gitarového riffu nejakým spôsobom vychádzali v ich slávnej Money.
V mojom okolí vedy Led Zeppelin nikto nepoznal. Všetci uznávali len The Beatles, prípadne ako-tak The Rolling Stones. Vysmiali ma kvôli The Beach Boys a čuduj sa svet aj kvôli The Doors. Potom som sa už radšej o „nejakých“ Led Zeppelin nezmieňoval.
Led Zeppelin II
Led Zeppelin začali byť v mojom okolí známi a uznávaní až spolu so slávou ich druhého albumu, čo je typický slovenský jav. Isteže existuje aj inde vo svete, no u nás je tak silno prevládajúci a tradičný, že sa zaň hanbím. Je totiž trápne a snobské, začať uznávať niečo až vtedy, keď to „letí“. Keby tak k hudbe pristupovali všetci, tak by vlastne žiadna hudba nemohla začať letieť. Nemohla by sa z neznámej stať známa. Vlastne by nikto nepočúval žiadnu hudbu, pretože všetka je najprv neznáma. Bolo by to absurdné. A táto absurdnosť na Slovensku existuje v realite a v nemalej miere. „To je hlavná príčina“ chorého stavu v hudbe u nás. Prepáčte, odbočil som, no nie celkom od témy, stále sme pri Led Zeppelin II. V podstate vyšiel dosť rýchlo po Led Zeppelin I, ešte v októbri roku 1969. Samozrejme, že Led Zeppelin mali vynikajúcu propagáciu, už slogan „Led Zeppelin, jediný spôsob ako lietať“ bol dobre premyslený. Zapôsobil aj fakt, že ich druhý album v USA vystriedal na špičke rebríčka najpredávanejších albumov The Beatles – Abbey Road a namiesto názvu ho stačilo očíslovať. Každý v mojom okolí ho ponímal ako album tvrdej progresívnej hudby. Čo spôsobila najmä dnes už legendárna skladba Whole Lotta Love, mnohými považovaná za najlepšiu rockovú skladbu všetkých čias. No napriek tomu, že album Led Zeppelin II bol veľkým trhákom žúrov a diskoték, najmä skladby Heartbreaker a Moby Dick, páčil sa mi zo všetkých prvých štyroch albumov Led Zeppelin najmenej.
Led Zeppelin III
Keď vyšiel tretí album Led Zeppelin (1970), spustilo sa hromobitie kritiky – vraj zrada, podraz, nepochopiteľný úlet. Trojka bola dlho očakávaná, mala byť jednou z najväčších hudobných udalostí roka. V USA si ju vopred objednalo milión záujemcov. A zrazu … Čo sa stalo? Zmena štýlu Led Zeppelin z hard rocku na folk rock. Napokon ani nie na celom albume, ale iba na jeho druhej strane B. Čiže nebola mu vytýkaná nekvalita v akomkoľvek zmysle, ale len odlišnosť od prvých dvoch albumov. Robert Plant k tomu povedal: „Všetci očakávali druhú Whole Lotta Love“. A nedočkali sa. Jimmy Page videl na vlastné oči, ako ľudia dávali Trojku preč z gramofónov po pár minútach počúvania. To ho tak rozladilo, že niekoľko mesiacov nemal chuť poskytnúť interview. Nebolo to sklamanie len pre niektorých fanúšikov Led Zeppelin, ale aj pre členov skupiny. Vedeli, že Trojka je vynikajúca, prelomová, experimentálna. Vedeli, koľko do nej investovali práce, snahy, času. Veď vznikala odlišným, lepším spôsobom ako ich predchádzajúce albumy, ktoré boli realizované dosť narýchlo. Plant a Page v podstate postupovali v intenciách myšlienky „izolovanosť pomáha sústredenosti“. Niektoré piesne na svoj tretí album pripravovali vo Walese na horskej chate Bron-Yr-Aur z 18. storočia. Mali dostatok času a pokoja. Odrazilo sa to i na výsledku. Každá skladba je inakšia , každá je zaujímavá. Od úvodnej, ťažkotonážnej, kvílivej Immigrant Song, z ktorej sa stal hard rockový evergreen, až po poslednú, bluesovo-folkovo-psychedelickú Hats Off To (Roy) Harper. Mala by to byť pastva pre každého hudobného labužníka. Napríklad skladba Friends bola unikátna a ešte stále tak pôsobí. Dodnes som žiadnu podobnú nepočul. A odvtedy ubehlo 45 rokov. Úžasná bola aj dlhá blues rocková Since I’ve Been Loving You. Gallows Pole je doteraz súčasťou Plantovho koncertného repertoáru. Bron-Y-Aur Stomp pripomína dnešnú world music. Prelína sa v nej akustický folk s blues, a zároveň má nádych flamenca – hoci – bez flamenca. Trojka Led Zeppelin má nado mnou magickú moc. Zakaždým, keď ju počúvam, ako keby som ju počúval prvý raz. Neošúchala sa ani o stotinu milimetra. Je typická pre rok 1970, zároveň atypická. Skrátka, z môjho pohľadu je to najlepší album Led Zeppelin.
Led Zeppelin IV
Album Led Zeppelin IV (1971) je tak slávny, legendárny, zbožštený, vynášaný na nebesia aj nad nebesia, že ho pozná snáď každý. A keď nie každý, tak prinajmenšom každý priaznivec hard rocku. Zrejme je teda jeho obsah i príbeh známy, nebudem ho rozoberať. Kto by nepoznal Black Dog a Rock And Roll? Kto by nepoznal Stairway To Heaven? Mimochodom – Stairway To Heaven. Neodpustím si nespomenúť reakcie na túto skladbu tesne po vydaní Švorky. Vraj patrí do Trojky. (S čím vrelo súhlasím). Jej úvodná časť veru aj vznikla na chate Bron-Yr-Aur. Folková nuda. Ktosi dokonca poznamenal – dobrá akurát tak do Reduty pre filharmonikov. (Možno si neuvedomil, že to nie je hana, ale česť). A je vraj strašne dlhá, komplikovaná. (Skladá sa z troch častí). Nevhodná pre rozhlasové vysielanie. Odsúdená na zabudnutie. Mne sa však páčila najviac. Darmo som ju obhajoval. To som vraj celý ja. Vždy musím mať iný názor ako ostatní. A čo ukázal čas? Patrí k najhranejším skladbám v amerických rádiách. Stal sa z nej evergreen evergreenov s postom tretieho miesta 100 najlepších rockových skladieb.
Platňu Led Zeppelin IV som prvý raz preberal do vlastných rúk neďaleko ÚVKSS. Odohralo sa to niekedy vo februári 1972. Istým spôsobom to bol pre mňa Víťazný február. Rockový. Aj to patrilo ku kontrastom vtedajšej doby.
Miroslav Potoček
Zdroj photo: http://www.ledzeppelin.com/
