Lisa Ekdahl – More Of The Good (Okeh, 2018)
Stálica, toto slovo vystihuje takmer štvrťstoročná umelecká dráha švédskej pesničkárky menom Lisa Ekdahl. Vzbudzuje rešpekt obzvlášť v Škandinávii, Francúzsku a v podstate všade tam, kde žije väčší počet ľudí, ktorí majú radi kultivovanú hudbu a ich informovanosť presahuje hranice biznismenmi nalinkovanej kultúry.
Hudba tejto pesničkárky by mohla byť poučením pre všetkých, ktorí ponímajú slovo pop v pejoratívnom zmysle. V jej tvorbe totiž pop znesie pojem „art“. Počas jej kariéry sa s ľahkosťou pohrala so žánrami indie pop, bossa nova, blues, jazz, lounge music. Ku komu by ju bolo možné prirovnať? S jej samotnou hudbou by to nemal byť problém, no jej spev sa vymyká akémukoľvek prirovnaniu, presnejšie povedané jej hlas a spevácky výraz – dievčenský, takmer detský, nežný, jemný, maznavý, erotický. Často býva jedným dychom vymenúvaná spolu s dámami Melody Gardot, Madeleine Peyroux, Katie Melua, no zrejme nejednému poslucháčovi prídu skôr na myseľ nežné stvorenia typu Jane Birkin, Coralie Clément, Bebel Gilberto. Lenže … Lisa je Lisa. Teraz pripravila novú hudobnú maškrtu a zase trošku inú ako jej staršie maškrty – album More Of The Good.
Je sladký, pripravte sa na to. A krásny, na dnešné časy až provokatívne staromilský. Človek z neho môže mať dojem, že Lisa hovorí:“ Mám vás na háku aj s vašimi módnymi trendmi, ja som ja“. A tak si na jej novom albume graciózne podávajú ruky rôzne klasické štýly pop music. Vznikla z toho veľkomestská world music, nadčasová, poetická, elegantná, melancholická, relaxačná, plná poézie a zmyselnosti. Úvodná, jazzovo ladená skladba Let’s Go to Sleep je hodná priam Manciniho ústrednej melódie k filmu Ružový panter. Všetkých desať skladieb je viac-menej ladených filmovo, orchestrálne, nostalgicky. Napríklad The Moon Can Not Be Stolen, ozvláštnená pohvizdovaním. Trošku odlišná je skladba Sweet Feeling of Freedom, v ktorej vytvorila spolu s Lisou duet Ane Brun – čoraz uznávanejšia nórska speváčka. Na prvé počutie sa to možno ani nezdá, ale je to v podstate americana, sofistikovaná, severoeurópsky ladená. Vskutku to nie je nudný album, naopak, je po každej stránke pestrý. Pestrosť pridávajú aj hostia, libanonský trubkár Ibrahim Maalouf, svetoobčan s jamajskými koreňmi, spevák reggae a multiinštrumentalista Desmond Foster, ktorý nahrával s osobnosťami ako David Byrne, Boy George, a napokon aj marocký spisovateľ a režisér Abdellah Taïa, ktorý predvedie decentný, poetický rap vo francúzštine na konci záverečnej skladby Crown of Love.
Miroslav Potoček (foto: archív)
