Lost Horizons – Ojalá (Bella Union 2017)
Možno by v súvislosti s albumom Olajá nebolo príliš nadnesené napísať, že je svetlom nad obzorom britskej hudobnej scény. Toto svetlo s názvom Lost Horizons nezosobňujú mladí nádejní hudobníci, ale dvaja postarší páni –Simon Raymonde a Richard Thomas. Simon bol basovým gitaristom a hráčom na klávesové nástroje v skupine Cocteau Twins. Richard bubeníkom a saxofonistom v inštrumentálnej skupine Dif Juz.
Obidve tieto skupiny nahrávali pre londýnsky nezávislý „label“ 4AD. V ére „eighties“ mal kultový status. Bol to jeden z mála kultov, ktorý nebol založený na nekritickom zbožňovaní určitej hviezdy pop music so slávou vybudovanou predovšetkým reklamou. Značka 4AD získala povesť vydavateľstva nekompromisne zameraného na serióznu, originálnu hudobnú tvorbu. Pôsobila priam magicky. Nemalou mierou prispela k vzniku a rozmachu britskej nezávislej scény i k udržaniu jej existencie až do súčasnosti. Tým nepriamo inšpiračne ovplyvnila vznik ďalších nezávislých labelov a scén v iných krajinách.
Dnes (ešte viac ako v minulosti) je zrejmé, že mala šťastnú ruku vo výbere svojich akvizícií. Stačí z nich letmo uviesť zopár mien a názvov, aby znalci hudby sňali z hláv klobúky dole: Nick Cave (The Birthday Party), Momus (The Happy Family), Matt Johnson (The The), Colin Newman, Lydia Lunch, Bauhaus, The Wolfgang Press, Clan Of Xymox, Le Mystére Des Voix Bulgares,Throwing Muses, Pixies, Lush, Pale Saints, The Breeders, Red House Painters, Michael Brook. V deväťdesiatych rokoch si založila pobočku v USA a pokračovala s ďalšími domácimi i zahraničnými akvizíciami: Thievery Corporation, TV On The Radio, Beirut, M.Ward, Bon Iver, Scott Walker, Tindersticks, Deerhunter, St. Vincent, The National, Ariel Pink’s Haunted Graffiti, Iron And Wine, Barbara Carlotti, Efterklang, Future Islands, Grimes.
Dodnes však ako základný kameň renomé 4AD tvoria tri hudobné zoskupenia „eighties“ s priam nadpozemskou gloriolou umeleckej úprimnosti, morálnej čistoty a hudobnej originality – trio Cocteau Twins, duo Dead Can Dance a projekt This Mortal Coil. A práve Simon Raymonde a Richard Thomas, čiže dnešný Lost Horizons, sa podieľali na nahrávaní Simonovej skladby Ivy and Neet, jednej z najkrajších, ktoré obsahoval druhý album (dvojalbum) This Mortal Coil – Filigree & Shadow (1986).
Simon Raymonde a Robin Guthrie, ďalší člen skupiny Cocteau Twins, založili v roku 1997 po jej rozpade vlastnú nahrávaciu spoločnosť Bella Union (Krásna únia). Zdá sa, že je naozaj krásna, pretože v jej diskografii sa objavuje mnohé z toho najlepšieho, čo vzniklo v hudbe posledných rokov, predovšetkým v USA : Beach House, Fleet Foxes, Andrew Bird, Vetiver, Midlake, Marissa Nadler, Father John Misty, Explosions in the Sky, Laura Veirs, Department of Eagles. Vydaním albumu Lost Horizon – Ojalá (v španielčine Dúfajme, Kiež by), oslávila dvadsiate výročie existencie a budúci rok 2018 vidí optimisticky.
Väčšina recenzetov opisuje album Ojalá ako nadväzný na slávny This Mortal Coil. No Simon Raymonde o tom povedal: „Aj keď existuje veľa zásadných rozdielov medzi nami a TMC (This Mortal Coil), hlavné sú tie, že skladby TMC boli prevzaté alebo ich skladali rôzni ľudia. Skladby Lost Horizons sme komponovali len ja a Richard“. No album Olajá sa predsa len v niečom ponáša na TMC. Hoci sa na ňom neobjavujú vyložene ambientné skladby v gotickom duchu a je v podstate piesňový, spievajú na ňom viaceré speváčky a speváci, tak ako to bolo kedysi na TMC.
Obsahuje pätnásť nahrávok. Na prvé počutie môžu pôsobiť fádne, najmä vo vnímaní poslucháčov privyknutých na typickú hudbu komerčných rozhlasových staníc. Sú totiž prevažne pomalé, rozjímavé, snivé, sústredené na ľudské vnútro, dušu, sú takrečeno introvertné. Dream pop? Art pop? Aj. A trošku aj folk, trošku ethereal wave, ambient. Richardove bubnovanie je síce zaujímavé, no spev bol pre umelecký zámer Ojalá evidentne tiež veľmi dôležitý, inak by nebol zverený takým vynikajúcim spevákom s osobitým prejavom akými sú Beth Cannon, Marissa Nadler, Karen Peris, Sofie Viemose, Gemma Dunleavy, Ghostpoet, Tim Smith, Ed Riman, Phil McDonnell, Liela Moss, Cameron Neal, Hazel Wilde. Beth Cannon v úvodnej piesni Bones nemálo pripomenie Kate Bush i Elizabeth Frazer. Karen Peris zase v skladbe The Places We´ve Been speváčku Harriet Wheeler, skupiny The Sundays.
Ani jedna s piesní albumu Ojalá asi nedá skutočnému hudobnému labužníkovi pokoj. Každá je hodná započúvania sa, ponorenia do jej tajov. Je to nádherná hudba, ušľachtilý vydavateľský počin, viac-menej nostalgický. Čerpá inšpirácie zo starých hodnôt preverených časom. Čo je dnes prevládajúci jav všade tam, kde prevažuje túžba po kráse s prijateľnou umeleckou úrovňou. Avšak, takejto túžby je čoraz menej, slovo umenie znie totiž čoraz väčšiemu počtu ľudí archaicky. A to je paradoxné, pretože hudba je – druh umenia.
Miroslav Potoček (foto: press)
