Otázka, s čím prídu Low na novom albume „Hey What“ sa vkrádala na myseľ obzvlášť naliehavo. Predchádzajúci album „Double Negative“ z roku 2018 totiž pôsobil, akoby sa po jeho dokončení hudobným štúdiom prehnali štyria jazdci apokalypsy.
V sutinách nájdenú nahrávku sa potom niekto (pre Low už tradičné vydavateľstvo Sub Pop) napriek tomu rozhodol vydať so všetkými ruchmi, šumami a utrpenými zvukmi, cez ktoré len chvíľami bolo počuť samotnú hudbu. Verš „It ‚not the end, it‘ s just the end of hope“ sa vtedy vryl do pamäti poslucháča a zostal v nej dodnes.
Manželia z Duluthe v Minnesote, Alan Sparhawk a Mimi Parker, zahájili hudobnú kariéru v prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia.
On hrá na gitaru, ona na základnú súpravu bicích, spevajú na striedačku alebo spoločne. Dvojicu dopĺňal aj basák, na tejto pozícii ale dochádzalo k personálnym zmenám a tak sa dvojica aktuálne zaobišla bez neho. Pre pomalé tempo a tichý prejav sa na Low uchytila žánrová nálepka slowcore a postupom času tiež štatút kultovej kapely. To všetko bez akýchkoľvek výstredností, skrátka slušná rodina, kde láska k Bohu stojí na rovnakej úrovni ako láska k hudbe. A spoločné piesne predstavujú rodinné striebro. Pre tých, ktorí nie sú priaznivci skratiek, sa ponúka vziať to obchádzkou cez debut „I Could Live in Hope“ z roku 1994.
Low v ďalších rokoch nahrali desať ďalších štúdiových albumov a niekoľko vedľajších nahrávok.
V notovom zápise sa začalo objavovať viac nôt než páuz a v závislosti na spolupracujúcom producentovi prekračovali hranice žánru. Na albume „Things We Lost in the Fire“ (2001) v produkcii Steva Albiniho dokázalo aj ticho kričať, na „Great Destroyer“ (2005) s Daveom Friedmannom koketovali s elektronikou a pridali na hlasitosti, na „Invisible Way“ (2013) pod dohľadom Jeffa Tweedyho sa zase folkovo upokojili. Každý si svojich Low objavil s inou platňou a od toho sa naďalej odvíjal vzťah ku kapele. Aj napriek spomínanej premene bolo ich tvorbu vždy možné považovať za stávku na istotu.
Všetky istoty však odišli s albumom „Double Negative“, na ktorom nebolo počuť nič typického z ich štvrťstoročie trvajúcej tvorby.
O generáciu mladší producent BJ Burton zapôsobil ako manželský poradca či párový terapeut, ktorého hlavným cieľom bolo oživiť síce dokonalý a pre mnohých príkladný vzťah, do ktorého sa ale nenápadne začala vkrádať rutina. Low vtedy na Burtonovú experimentálnu hru so zvukom pristúpili a pokračujú v nej aj na albume „Hey What“. Pod povrchom stále zostávajú jednoduché piesne, ktoré sú v prípade potreby možné zahrať na akustickú gitaru pri rodinnom krbe, alebo priateľom v cirkevnom zbore. Na nahrávke sa ale poslucháč gitaroviek opäť nedočká. Namiesto toho si Low s BJ Burtonom hrajú so syntetizátormi, efektami a mašinkami, točia gombíkami a skúšajú, čo to so zvukom urobí. Výsledkom je roztrieštenosť a nejednoznačnosť.
Hudba tak verne zrkadlí realitu – kto pred stavom sveta zatvára oči, album „Hey What“ ho z blaženej letargie dokonale vytrhne.
Aj v pokojnom tempe, v ktorom sa väčšina z desiatich piesní nového albumu nesie, je totiž niečo znepokojujúceho a toto nervózne chvenie je všadeprítomné na celej ploche albumu.
Skladby sa plynule prelievajú jedna do druhej, čo oceníte najmä pri počúvaní vinylovej platne. Vo chvíľach, keď by u Low predsa len hrozilo až možno trápne opakovanie sa, dvíha pieseň produkcia. V skladbe „Hey Mimi Parker“ dvakrát po sebe počuť rovnakú slohu, v druhej polovici sa však éterický vokál speváčky mazlivo zlučuje s ambientnými plochami. S podobným kompozičným mustrom zaobchádza aj nasledujúca skladba „Days Like These“, v ktorej Alan Sparhawk prevezme nielen mikrofón, ale ním niekoľko krátko zahraných čistých gitarových akordov zapôsobí ako číre zjavenie, ako Božie oko na inak mračnami obťažkanom nebi.
O dlhšiu inštrumentálnu pasáž sa dvojica oprie v záverečnej skladbe „The Price You Pay (It Must Be Wearing Off)“.
Poslucháč, ktorý by si snáď už trochu toho pocitu bezpečia zaslúžil, po spoločnom unisono speve sa však dvojica nepoloží do prílivu pokojných ambientných vlniek na mierne sa zvažujúcej breh, ale vystaví ho napospas dronovému tsunami. Low s BJ Burtonom nečakali na tajný príchod mýtických jazdcov na koňoch, tentokrát ich do štúdia vyložene prizvali. Sadze z krbu letia komínom, vitráže praskajú, piliere katedrály sa rúcajú a koniec sveta je na spadnutie. Je náhoda, že sme v televízii podobné obrazy sledovali presne pred dvadsiatimi rokmi? K tomuto záveru smerovala celá platňa „Hey What“ a vlastne aj celá doterajšia tvorba Low. Bodka, po ktorej doznieva tichý aftertaste, v ktorom sa po pocite skazy a zmaru ozve prísľub nových príležitostí. V tejto chvíli je to koniec, ale nádej je späť v hre.
Kiež by zrkadlenie medzi hudbou a realitou bolo obojsmerné.
Nahrávka „Hey What“ poslucháča nezaskočí toľko ako jej predchodkyňa. Mohlo by sa zdať, že Low opäť hrajú na istotu, ale možno nás len za tie tri roky naučili svojmu novému jazyku. Low potvrdzujú, že s producentom BJ Burtonom našli spoločnú reč a natrafili na striebornú žilu, ktorá ešte môže vydať netušené poklady. Svoje v túto chvíľu dopovedali, avšak otázka, s čím prídu nabudúce, visí vo vzduchu už teraz.
Jiří Privřel a NMR (foto: press a Jim Bennett)
