Lucia Piussi je slovenská speváčka, textárka, skladateľka a herečka, známa najmä z divadla Stoka. V rokoch 1994 – 2020 pôsobila v skupine Živé kvety a pred tromi rokmi si s niektorými členmi tejto kapely založila nový projekt Terrible 2s. Pri príležitosti jeho druhého albumu vznikol nasledujúci rozhovor.
V čase keď si začínala so Živými kvetmi, tak si predpokladala, že zostaneš pri hudbe viac ako 3 desaťročia?
„Keď som mala pätnásť a objavila som tú krásu spievaných slov, úplne ma to zobralo a snívala som len o tom. Takže sa dá asi povedať, že je to splnený detský sen.“
Zo začiatku ťa viacerí kritizovali za tvoj spev. Napokon si sa vyprofilovala ako jedna z najlepších slovenských textárok. Vieš o tom, že pred pár rokmi Fefe z Hexu pri preberaní ceny SOZA povedal, že by si to tú cenu mala dostať ty?
„Fíha, to vôbec neviem, ďakujem za uznanie, Fefe! S mojím spevom a s mojou osobou sa asi všeobecne na Slovensku ťažko vyrovnávajú, asi to nemôže byť inak, my sme dedinsko-meštiacka kultúrna obec. Ale ja po nejakých oceneniach ani veľmi netúžim. To, čo ma zaujíma je, či dokážem ísť ďalej v tom, čo robím, a v tom ti tie ceny nepomôžu.“
Živé kvety mali niekoľko pesničiek, ktoré by sa pokojne mohli stať hitmi. Prečo sa tak nikdy nestalo?
„V našom prostredí sme neustále vykrmovaní sunarom soc-popu. Autentické pesničkárstvo nemá takú silnú tradíciu, aby ho ľudia pili s materským mliekom a niečo, čo vytŕča z mainstreamového rádiového odchovu docenili aj v nejakom masovejšom merítku. S tým sa nedá nič robiť a som rada, že sme sa nikdy nikam netlačili. Tí, čo nás ako Živé kvety nenávideli, by si mali uvedomiť, že sme nikdy neboli tlačení rádiami a že nás nikto nemusel počúvať proti vlastnej vôli z éteru ako musím ja počúvať v 21. Storočí všade, kade chodím nejaký Elán alebo iné hrôzy. Takže v tomto mám aspoň dobrý pocit, čisté svedomie, že sme nerobili žiadne kompromisy.“
Vaše umelecké cesty s Petrom Bálikom sa síce rozdelili, no napokon s projektom Terrible 2´s si nabrala druhý dych. Váš druhý album „Dotýkať sa oblakov“ sa mi zdá vyzretejší a mám pocit, že by mohol zarezonovať aj u širšieho publika. Ty máš z neho aké pocity?
„Ja sa z toho albumu nesmierne teším! Som dokonca presvedčená, že niečo také sa nám nikdy nepodarilo s Bálikom nahrať, že ten ideál albumu ako celku, kde sa všetko navzájom dopĺňa a žiadna pesnička nie je v tieni nejakej inej, sa podarilo až tu, na Dotýkať sa oblakov. Čo sa týka toho širšieho publika, to je presne ako so Živými kvetmi. Keby tu bolo autentické kultúrne podhubie, tak by to bolo asi iné, ale ja vôbec neočakávam, že si náš album ľudia sami na Slovensku nájdu a ocenia. Len malá, veľmi malá časť ľudí si niečo take objaví. Ale ja som vďačná za každého z nich!“
Čo si myslíš, že ti ide lepšie…hudba alebo texty a kedy najčastejšie prichádza tá správna múza?
„Ja myslím, že tie veci majú jeden tvorivý zdroj v človeku. Mne slová prichádzajú na rozum až s hudbou. Je mi jedno, či je tá hudba moja, alebo od Agnes, s ktorou teraz spoločne robíme pesničky, alebo to bolo v minulosti od Bálika. Niečo sa zažne, rozžhaví a keď tá hudba má pre mňa tú emocionálnu kapacitu, tak slová sa akoby začnú liahnuť z emócií, ktoré tá hudba nesie. Niečo sa možno podarí viac, niečo menej, ale myslím, že to má všetko rovnaký zdroj, či hudba, či slová.“
Reaguješ väčšinou na to čo ťa hnevá, alebo sa snažíš vo svojim okolí hľadať aj niečo pozitívne?
„Je zvláštne, že čím je svet apokalyptickejší, tým viac sa teším z každého dňa.“
Aký máš názor na súčasnú slovenskú scénu a neutíchajúci soc pop v rádiách?
„Soc pop vo verejnom priestore je desivý obraz Slovenska. Je to ako začarovaný kruh. Pesničky môžu človeku zmeniť život, ale aj ho úplne znormalizovať. Zázrak je každá autentická slovenská hudba, každý, kto ju podporuje a každý, kto ju hrá. Tie najsilnejšie veci vznikajú napriek všetkému, vždy na niečo natrafím, čo stojí za to. Ale musím aktívne hľadať. A možno je to tak dobre.“
Róbert Gregor (foto: Soňa Pokorná)
