Malphino – Visit Malphino (Lex Records 2018)
Malphino? Kapela? Odkiaľ? Z Londýna. No s medzinárodnou zostavou – britsko-francúzsko-japonsko-malajsko-kolumbijsko-filipínskou. Zatiaľ málo známa. Nám to však nevadí, pretože z toho samotného, že je niekto známy, sme ešte nikdy hudobný zážitok nemali. A aby humor ani náhodou nevymrel, tak treba napísať, že podľa slov členov Malphino sú tajomní, pochádzajú z „imaginárneho“ tropického ostrova República de Malphino a hrajú cumbiu nasiaknutú voodoo, podfarbenú vulkanickými zvukmi s kinematografickým pozadím mystickej ostrovnej krajiny. Ak z tohto opisu hudby máte pocit, že balón fantázie Malphino stúpol povážlivo k podivným oblakom nonsensu v štýle humoresky, tak máte šancu získať cenu veselých hudobných dobrodružstiev baróna Prášila.
Podľa pravidiel šoubiznisu by teoreticky s hudbou Malphino nemalo byť niečo v poriadku. No veď posúďte sami. Ľudia, ktorí nemajú skúsenosti s podobnou hudbou akú obsahuje ich nový, zatiaľ jediný album Visit Malphino, možno nebudú vedieť, čo si majú o nej myslieť, či je amatérska alebo profesionálna, stará alebo nová, zameraná na mainstream, alebo indies, či ju majú priradiť k barovej lounge music alebo k drsnej garážovej nádielke, či je mienená vážne alebo iba ako špás. A aj odpoveď by mohla byť otázkou – je to tak dobre alebo zle?
Malphino vystupujú ako kapela tanečného štýlu cumbia, čo je síce fakt, naozaj hrajú cumbiu, no nie tú cumbiu, ktorá je u nás ako-tak známa zásluhou kurzov tanca, čiže zväčša kolumbijskú, prezentovanú v jej najkomerčnejšej podobe. Malphino hrajú „peruánsku cumbiu“, výrazne ovplyvnenú jej amazonským variantom nazývaným chicha (čo je zároveň aj druh alkoholického nápoja, ktorý existoval už v časoch starých Inkov). Štýl chicha vznikol v ére „sixties“ ako peruánska odpoveď na angloamerický rock. Bol fúziou miestnej peruánskej hudby s kolumbijskou cumbiou, americkým surf rockom a psychedéliou. Jeho dominantnými hudobnými nástrojmi boli elektrický organ Farfisa, elektrické gitary (prevažne tri, vrátane rytmickej) a rôzne druhy juhoamerických perkusií. Mal undergroundový ráz. Vo svete nebol známy. Až v roku 2008 sa dostal do väčšieho povedomia v celosvetovom kontexte prostredníctvom prvého albumu (Sonido Amazanico), americkej skupiny Chicha Libre, ktorá ho oprášila, trošku inovovala a zvolila si ho 
za základ jej hudobného štýlu.
Keď porovnám album Malphino – Visit Malphino s inými tohoročnými obdobnými albumami, ktoré obsahujú fúzie štýlov cumbia a chicha s rôznymi druhmi hudby, konštatujem, že vyčnieva nad priemerom, nezaostáva napríklad za albumom Sonido Gallo Negro – Mambo Cósmico. 17 skladieb – inštrumentálnych i vokálno-inštrumentálnych – nie je pre každého malá porcia. No táto porcia by nemala nudiť, hýri totiž tónmi rozličných hudobných štýlov, priam vyzýva k prirovnaniu k pestrofarebnej cukrárenskej torte. Je optimistická, slnečná, milá, príjemná, oddychová, tanečná a napriek všetkým týmto lákadlám (ktoré mnohí ľudia automaticky vnímajú v negatívnom zmysle ako komerčné), vyznieva nekonvenčne, alternatívne. Alternatívna world music? Možno. A nebolo by od veci, keby čo najviac ľudí túto usmiatu podobu alternatívnej hudby spoznalo. Cítiť z nej aj parodickosť a ironickosť v štýle Yello, alebo Señor Coconut. Malphino používajú okrem hudobných nástrojov typických pre chichu, ako sú surfovo znejúca gitara a elektrický organ, aj akordeón a rôzne dychové nástroje, napríklad tubu. Tuba občas pripomenie balkánske undergroundové dychovky alebo aj niektoré skladby skupiny Beirut (Kemu Kemu). A ozvú sa aj tenké dievčenské hlasy a big bandový zvuk (La Bella Isla), no i perkusie a rytmy z oboch strán Tichého oceánu, náznaky brazílskeho forró, kubánskej rumby, reggae, orientálnych melódií, hudby talianskych skladateľov filmovej hudby (Morricone, Piccioni, Nino Rota) i psychedelického soundu zvýrazneného simuláciou ozveny pomocou efektov reverbu.
Resumé? Dobrý album. Lepší ako väčšina tých, ktoré sa umiestňujú v komerčných rebríčkoch.
Miroslav Potoček (foto: press Malphino)
