86-ročný kamerunský saxofonista Manu Dibango, preslávený hitom „Soul Makossa“ z roku 1972, je jednou z prvých svetových hviezd, ktoré zomreli na COVID-19. Tejto chorobe podľahol 24. 3. 2020 v ranných hodinách. Svoju energiu a lásku k hudbe, ktorá definovala jeho šesťdesiatročnú kariéru, si udržal do nedávneho turné Symphonic Safari, na ktorom kombinoval jazz s klasickou hudbou.
Napriek vysokému veku staré nahrávky Manu Dibanga s ubiehajúcim časom získavali na aktuálnosti. Dibangov hudobný recept bol totiž veľmi blízky remixom dnešných dídžejov: kombinoval efektné, zľahka načrtnuté melodické motívy s podmanivým tanečným rytmom, ľudský rozmer nahrávkam dodávali takmer hovorené vokály. Dibangova hudba bola „cool“ dávno predtým, než sa toto slovo stalo v Európe módnym.
Saxofonista Manu Dibango pochádzal z Kamerunu, narodil sa v protestantskej rodine a jeho rodičia ho poslali študovať do Francúzska.
Pôvodne mal byť klasickým pianistom, ale keď v Európe objavil jazz, jeho hudobnými idolmi sa stali klasici amerického jazzu, trubkár Louis Armstrong a saxofonista Sidney Bechet. Jeho hudobná dráha sa začala v Bruseli a Paríži, neskôr sa presunul do Konga, späť do Kamerunu a roku 1963 sa vrátil do Paríža. Svoju životnú príležitosť ale dostal až o desať rokov neskôr.
Manu Dibango bol jedným z prvých afrických hudobníkov, ktorí sa presadili vo svetovom meradle.
Jeho hit „Soul Makossa“ sa stal v sedemdesiatych rokoch podobným medzníkom, ako napríklad brazílska bossa-nova „A Girl from Ipanema“ o dekádu skôr. Keď sa roku 1972 v hlavnom meste Kamerunu konali majstrovstvá vo futbale, organizátori si u Manu Dibanga objednali hudobnú znelku, ktorá potom vyšla na vinylovom singli. Na jeho druhú stranu Dibango nahral kamerunský tanec, ktorému sa hovorí makossa. Skladbu nazval „Soul Makossa“ a začali ju hrať americké rádiá. Vďaka tomu sa stala jednou z prvých afrických nahrávok, ktoré prenikli do svetových rebríčkov.
Poznávacím znakom Dibangových nahrávok bol zamatový hlboký hlas, výrazné melodické linky saxofónu aj účasť významných hostí.
K najlepším Dibangovým nahrávkam posledných rokov patria albumy „Wakafrika“ (1994) a „Kamer Feeling“ (2001). K Dibangovým inšpiráciám patrili aj staré európske tance, ktoré do jeho rodného Kamerunu prenikli vďaka európskym kolonistom. Bol aj veľkým obdivovateľom kubánskej hudby.
Česť jeho pamiatke!
Petr Dorůžka a NMR (foto: press Manu Dibango, A Hermann)
