Markus and Shahzad Santoo Khan – Tumba (Dionysiac Tour 2018)
Pakistanské qawwali sa na globálnej scéne etablovalo od 90. rokov a úlohu prvého hromozvodu odporu v podobe kontaktu sufíjskej rituálnej hudby so západným rockom, elektronikou a Hollywoodom, na seba zobral fenomenálny spevák Nusrat Fateh Ali Khan.
Po jeho smrti v roku 1997, keď bolo zrejmé, že sa qawwali premenilo v jeden z najpopulárnejších prúdov world music, zostáva aj tak fúzia tranzovej vokálnej ekvilibristiky s hudbou odnikiaľ preťažkou disciplínou. Nie všetkým sa v nej darí, nie každý z nej vyjde ako originálny víťaz. Podobne to má arabská lutna oud. Keď ju, ako jeden z prvých, alžírskych hráčov Mehdi Haddab zelektrifikoval a z takmer posvätného stredovekého nástroje urobil málom hardrockovú zbraň, dočkal sa zlosti aj ovácií. Každopádne: po Mehdim si na psie kusy s lutnami trúfli ďalší a Marc Cormier, gitarista francúzskeho dua Les DElfes, dnes len Markus, je ďalším v poradí. Odvahy si dodal po stretnutí s pakistanským qawwali spevákom menom Shazhad Santoo Khan. Najprv komunikovali cez sociálne siete, potom sa stretli vo Francúzsku, kde sa k nim pridal multiinštrumentalista Xavier Pourcher a 
nakoniec bubeník Régis Martel. Porovnanie s podobným projektom, dánsko-pakistanským Rocqawali, nesedí: hoci tiež nekompromisne vsádza na elektrorockový orgazmus, pracujú Markus a spol. so zvukom sofistikovanejšie a odbočky k arabským rytmom, psychedélii a štýlovému francúzskemu popu docieľujú efektnou zmenou nálad a farieb – skrátka len to pred sebou nevalia. A Markus viac ako Mehdiho pripomína provensálskeho mandolínistu Sama Karpieniu.
Vklad Khana je zásadný: vypätým qawwali hlasom vládne skladbám, udáva im rytmické a melodické napätie, improvizuje, čím trojicu strháva k extrémnej extatičnosti a jeho harmónium si dobre rozumie s Pourcherovými klávesmi. V nasadení nepoľavuje Khan ani v dubovej skladbe Sajna Aaja, duete s hosťujúcim Denisom Peánom (Lo’Jo). Pauzu si dáva iba raz: „afrodub“ Ngara si tak malijská speváčka Mamani Keita užíva celkom sama. Vydarený album.
Jiří Moravčík (foto: Delphine Champy)
