Mary Gauthier – Rifles and Rosary Beads (In The Black 2018)
Americká rocková pesničkárka Mary Gauthier si prešla osobným peklom a snáď preto mohla nahrať tak autenticky silný album. Jedenásť skladieb stojí na textoch vojnových veteránov „zranených na miestach, ktoré iní nevidia a v osamelosti plakajúcích bez sĺz“. Predstavte si, že ste profesionálny vojak. A odvelia vás do vojny. Áno, na tejto planéte sa nikdy bojovať neprestalo a nahovárať si, že v nich neumierajú ľudia zabití inými ľuďmi, je pokrytectvo. Potom sa vrátite domov, k svojej rodine a prídete k presvedčeniu o nezlučiteľnosti vojenskej kariéry s normálnym, každodenným životom. O tom, čo ste prežili, z osobných a iných dôvodov, nemôžete hovoriť alebo za žiadnu cenu nechcete. Dostihne vás svedomie, zápasíte s vinou preživšieho a pochybnosťami v osamelosti, kedy sa v hrôze bojíte pozrieť do zrkadla a nočných môr vás nezbavia ani najbližší, hoci sa snažia ako môžu. Existuje na to diagnóza – posttraumatická stresová porucha (PTSD) – nezahŕňa ale všetky trápenia vojakov, z ktorých si podľa štatistík len v Spojených štátoch každý deň dobrovoľne vezme dvadsaťdva život. „Zaviazala som sa niečomu väčšiemu, významnejšiemu ako je ľudský život, ale čo vás zachráni v bitke, vás doma môže zabiť,“ tlmočí Mary v skladbe Soldiering On pocity pilotky bojových vrtuľníkov Jennifer Marino.
Mary o to požiadal Darden Smith, zakladateľ neziskovej americkej organizácie Songwriting With: Soldiers, vychádzajúcej z jednoduchého zadania: profesionálni skladatelia počúvajú vojakov a cez piesne zachytávajúce ich traumy, čím im čiastočne pomáhajú vysporiadať sa s následkami vojny a neľahkými výzvami, aké predstavujú návrat domov. „Zo svojej povahy vojaci neradi hovoria o tom, čím si prešli, čo videli, urobili a už vôbec nie s civilistami. Vojaci hovoria len s vojakmi, ak vôbec hovoria. Ich kód čestnosti predstavuje ticho. Pesničky im pomáhajú liečiť emocionálne rany tak hlboké, že v ich telách a dušiach zostávajú po celý život, „zdôvodnila Mary svoje rozhodnutie pridať sa ku spolku skladateľov a veteránov. „Mojím najväčším nepriateľom nebol Irán,“ spieva Mary za Brandy Davidson, mechaničku na leteckej základni, sexuálne obťažovanú kolegami.
Pesničkárka, ktorej dnes pozorne načúvajú Bob Dylan s Tomom Waitsom, začínala s hudbou v 35 rokoch, v dobe keď sa nachádzala na samom životnom dne a písať piesne Mary prišlo ako bolestné, avšak ideálne terapeutické východisko. Matka ju hneď po pôrode odložila do sirotinca, odkiaľ ju adoptovala rodina z New Orleans ovládaná alkoholikom. Z domova utiekla v matkinom ukradnutom aute v pätnástich rokoch už ako závislá narkomanka a osamelá, zmätená lesbička s pocitom hanby z neschopnosti zaradiť do normálnej spoločnosti. Prešla odvykacími liečeniami, osemnástiny strávila vo väzení, skúšala vysokú školu, ale pitie a drogy jej v živote stále robili paseku. Nevzdala to: presťahovala sa do Bostonu, vyštudovala kulinársku akadémiu a otvorila si úspešnú reštauráciu Dixie Kitchen. Po otváracej párty skončila zle – zatkli ju namol opitú za volantom: 13. júla 1990, ešte v cele, našťastie sekla nadobro s pitím.
Na radu priateľov sa prihlásila na kurzy tvorivého písania a komponovania hudby. Už za druhý album Drag Queens in Limousines získala ceny, titul folkového nováčika a od roku 2005 sa o nej dozvedela celá Amerika. Odsťahovala sa do Nashville, kde začala spolupracovať s tými najlepšími muzikantmi a autobiografický album The Foundling ju zaradil medzi najvýznamnejšie americké pesničkárky. Nepredstaviteľne intenzívny veteránsky album prirovnávaný k očistnej transformácii a ceste z osobnej temnoty nemá slabé miesta, medzi vrcholy ale určite patrí skladba Bullet Holes in the Sky. „Pri nedeľnej omši nábožne kľačia a ďakujú mi za službu vlasti, ale posielajú ma tam späť. Stále ale verím ešte v Boha, vlasť a anjelov na nebesiach ?,“ spieva Mary za seržanta námornej pechoty Jamie Trenta.
Jiří Moravčík
