Tuaregský hudobník Mdou Moctar z Nigérie prichádza na novom albume Ilana (The Creator) s niečím, čo sme v minulosti v rocku z duše nenávideli: dlhými gitarovými sólami.
Namiesto toho, aby sme obracali oči stĺpikom, však prežívame nirvánu. Rockový svet dokonca pribehol s odvážnym tvrdením: takúto surovú energiu prekoná len málokto. Ako je to možné? Pre vysvetlenie je potrebné začať zoširoka.
A skoro rozprávkou: chudobný chlapec z malej saharskej dediny čeliaci náboženským predsudkom rodiny, považujúcej hudbu za diablovo dielo, si prvú gitaru vyrobil z dreva sám a ku skutočnej sa dostal až v Líbyi, kde sa od šestnástich rokov živil vŕtaním studní. Hrať sa naučil odposluchom svadobných kapiel a západných rockerov. Po návrate, napriek rodičom, začal tiež vystupovať na svadbách.
Prvý Moctarov album – piesne o nešťastnej láske – nahraný v roku 2008 súvisí s novým saharským fenoménom.
Medzi tento fenomén patria nahrávky z mobilných telefónov, ktorých pamäťové karty plnia funkciu MP3 prehrávačov a úložísk originálnych skladieb nahratých v lacných domácich štúdiách doslova na kolene, alebo v mnohých prípadoch zachytených priamo na mobile. Ľudia si skladby medzi sebou vymieňajú a hudba v neprebernom množstve tak dnes po Saheli putuje po mobilnej sieti.
Tak sa ku spievajúcemu gitaristovi Moctarovi dostal Christopher Kirkley, americký bloger považujúci sa za partizánskeho etnomuzikológa, ktorý mobilným nahrávkam prepadol do takej miery, že ich vydal na dvoch kompiláciách „Music From Saharan Cellphones“, kde nechýbal ani Moctar. Prerozprával Američanovi svoj príbeh a ten dostal nápad adaptovať starý romantický film „Purple Rain“ s Princom v hlavnej úlohe do tuaregského prostredia.
„Žiadne kalašnikovy, ale mobilné telefóny, motorky a gitary,“ vyhlásil Kirkley a s francúzskym režisérom menom Jérôme Fino obsadili autora hudby Moctara do hlavnej úlohy. Problém nastal s prekladom Purple Rain do jazyka tamašek: Tuarégovia totiž nemajú slovo pre fialovú. Kirkley to vyriešil s humorom a doslovný preklad názvu „Akounak Tedalat Taha Tazoughai“ znie: Modrý dážď s trochou červenej farby. Film natočený počas ôsmich dní v okolí nigerského mesta Agadez mal premiéru v januári 2015 a doteraz mimo Sahary neznámeho tuaregského gitaristu Mdou Moctara premenil na žiadanú osobnosť tuaregskej hudby. Povesť jej inovátora potvrdil na predošlom albume „Sousoume Tamachek“, na ktorý všetky nástroje nahral sám, až s novinkou Ilana však upútal pozornosť mimo scénu world music.
Na albume do seba totiž všetko ideálne zapadlo: obdiv ku gitarovej technike Eddie Van Halena, to, že na Fender Stratocaster hrá ľavou rukou ako ďalší obľúbenec Jimi Hendrix a možnosť spontánne naživo nahrávať v americkom štúdiu s producentom Chrisom Koltayom, s ktorým sa zhodli na láske k ZZ Top, špeciálne k ich albumu „Tres Hombres“ z roku 1973. Samá stará rocková škola, poviete si možno, lenže Moctarova verzia, zahŕňajúca tuaregský gitarový štýl assouf, odkaz nedostižného malijského bluesmana Ali Farka Tourého a nigerský štýl takamba, je úplne iná rocková káva. Dravá, surová a prirodzene psychedelická. A je tiež dobré vedieť, čo je takamba, pôvodne hudba národa Songhai z regiónu Gao, ktorú od 70. rokov minulého storočia postupne prebrali tiež Tuarégovia.
„Takamba je obradná, slávnostná a svadobná hudba. Tanec, potom chválospev tela na prúd rieky, zdroj púštneho života. V jemnom vlnení obsahuje vášeň, vzrušenie a hlboké tajomstvo, podobné tomu skrytému pod hladinou. To je dôvod, prečo je považovaný za najerotickejší tanec Západnej Afriky. Rytmicky strhujúcu a zložitú hudbu vytvárajú hráči na perkusie a sitár ngoni. V posledných rokoch lutnisti skresľujú zvuk zosilňovačmi a megafónmi a hravo tým konkurujú drsnosti Velvet Underground alebo Jesus and Mary Chain,“ vysvetlil Andy Morgan, dlhoročný manažér tuaregskej skupiny Tinariwen a znalec malijskej hudby. Gitarista Justin Adams zo skupiny Roberta Planta ho doplnil: „Rytmus takamba je zničujúci. Nevhodný pre ľudí so slabým srdcom.“
Chápete už, prečo Moctarove gitarové orgie majú tak rytmický zničujúci účinok?
A prečo sa toľko líši od ďalších tuaregských skupín, ktoré sú rovnako ako on prepadnuté ostrému rocku? Kým Imarhan, Kel Assouf alebo krajan Bombino sledujú skôr aktuálne prúdy a k minulosti sa vracajú minimálne, Moctar s trendami nediskutuje: zo samého pretlaku zo seba, za sprievodu trojčlennej kapely vyvalí ohromnú nálož energie odohranú skôr intuitívne, než s nejakou koncepciou. Navyše s upozornením, akokoľvek úsmevným: „Nemám tušenie čo presne rock znamená. Viem len, ako chcem hrať po svojom.“
A že z toho svet žasne, je už jeho vec. Moctar má splnené: vypustil zo seba prvýkrát v živote energiu, podtrhnutú nahnevanosťou, čo nemožno prepočuť. Pramení z neľahkého postavenia Tuaregov v Nigeri a v oblasti Sahel vôbec. Však sa Moctar so svojimi kritickými výrokmi veľmi nepára, ani smerom k Francúzom, bývalým kolonizátorom a dobyvateľom uránu, z ktorých zárobkov ľudia v Nigérii podľa Moctara nič nemajú. „Sme moderní otroci,“ spieva napríklad v úvodnej skladbe Ilana.
Jiří Moravčík (foto: Cem Misirlioglu, Jon Behm)
