Ako pravdepodobná je hudobná spojnica medzi uvedenými pojmami? Nie veľmi, ale nedávno k nej došlo v rakúskom meste Krems, na festivale Glatt und Verkehrt, medzinárodne preslávenom neobvyklými kombináciami účinkujúcich. K vrcholu programu patrilo trio s francúzsky znejúcim názvom Monsieur Doumani z Cypru, jeden z najzaujímavejších objavov posledných rokov.
Hudba skupiny Monsieur Doumani je prekvapivá i kombináciou nástrojov: gitary, trombónu a drobného strunového nástroja s prenikavým zvukom, ktorý je zmenšeným variantom bouzouki a volá sa tzouras. Zostava vznikla roku 2011 v Nikózii, o dva roky neskôr vydala prvý album, ktorý získal nomináciu v britskom časopise Songlines a tiež priaznivú recenziu v denníku Guardian. K úspechu v týchto médiách dopomohli aj historické väzby medzi oboma krajinami, Cyprus bol totiž až do roku 1960 súčasťou britskej ríše a vďaka tomu sa tam dodnes jazdí vľavo. Ako najvýchodnejší ostrov Stredomoria má pritom bližšie k Turecku, Sýrii a Libanonu ako ku Grécku.
V minulom roku skupina vystúpila na festivale v Rudolstadte, ktorý je navštevovaný aj českým publikom. Vydala dobre prijatý album Angathin – čo v preklade znamená Tŕň – ktorý získal okrem iného Cenu nemeckej kritiky. Roku 2019 Monsieur Doumani prenikli aj medzi exkluzívne vyberané skupiny showcasového veľtrhu Womex. Koncert v Rakúsku však ponúkol viac: ako hosť so skupinou vystúpila aténska dvojica Kristi Stassinopoulu a Stathis Kalyviotis, čo nebola náhoda. Obe kapely zdieľajú spoločný recept „robiť to inak“ – a ak Monsieur Doumani disponujú tou najkurióznejšou kombináciou nástrojov, o generáciu staršia Kristi Stassinopoulu a Stathis Kalyviotis sú veteráni aténskej undergroundovej scény. Ich talent počas posledných 20 rokov viackrát zaiskril v medzinárodnom kontexte a ak pod ekonomickým tlakom zredukovali koncertnú zostavu na dvojicu, ich integrita tým neutrpela. Mimochodom, Kristi patrí k hŕstke hudobníčok, ktoré si ako sprievodný nástroj vybrali indické harmónium, rovnako ako pred polstoročím Nico z Velvet Underground. V rozhovore odpovedal Antonis Antoniou, z Monsieur Doumani, a tiež Kristi a Stathis.
Vaše meno pôsobí ako rébus. Pre znalcov africkej hudby je to navyše zavádzajúci rébus, Doumani znie ako svetoznámy virtuóz na koru, Toumani Diabate. Aký je teda príbeh za vaším menom?
Antonis Antoniou: Doumani znamená nafajčené. Vodné fajky, cigarety, alebo tráva. Turecké slovo Duman znamená dym, v cyperskej gréčtine sú turecká slová bežné.
Kto z vás skladá piesne?
Antonis: Väčšinou ja. Aranžmán, rytmické figúry, to robíme spolu.
Akú históriu má vlastne ten váš nástroj?
Antonis: Tzouras patrí do rovnakej rodiny ako bouzouki – líši sa ale veľkosťou. Bouzouki je najväčší, tzouras prostredný a baglama je najmenší. Preto bol populárny v čase gréckej diktatúry, ktorá prenasledovala hráčov rembetika – baglama sa totiž dala najľahšie prepašovať do väzenia. Aj keď to znie jednoducho, je to komplikovanejšie tým, že v Turecku sa rovnaké názvy používajú pre trochu iné nástroje.
Ako vlastne vznikla tá vaša nástrojová kombinácia? Gitaru majú všetci, ale trombón a tzouras?
Antonis: Študovali sme spolu v Británii na univerzite, tam sme sa zoznámili a na tieto nástroje každý z nás hral, takže sme nemuseli nič vymýšľať. Kapela vznikla prirodzeným vývojom, nie nejakým plánom.
Ak hovoríte s Grékom z pevniny, má iný prízvuk?
Antonis: Áno a veľmi. Keď hovoríme rýchlo, nerozumie nám, používame slová z turečtiny, čo je pre nich zle zrozumiteľné. My im naopak rozumieme ľahšie.
Čo to znamená byť cyperskou kapelou? Pomáhajú historické väzby na Britániu? A ako sa líši scéna na Cypre a v Grécku?
Antonis: Grécko je väčšia krajina, v porovnaní s Cyprom má mohutnejšiu kultúrnu históriu. Na Cypre je preto ďaleko viac poznať vplyv tých, ktorí na ostrove vládli, Osmanská ríša, Taliani, Francúzi, Briti. Grécko, napriek dlhej okupácii Osmanskou ríšou, stojí ďaleko viac na vlastných základoch.
Ostrov je skoro päťdesiat rokov rozdelený. Čo to znamená?
Antonis: Aj Nicosia, hlavné mesto, je rozdelené, hranice nebolo možné prekračovať. Severná turecká časť pre nás bola totálnym tajomstvom.
Takže Nicosia je rovnako rozdelená ako kedysi Berlín? Je tam múr?
Antonis: Nemáme múr, ale ochrannú zónu, kam môžu jedine vojaci z UN. Cyprus je z 30% okupovaný Turkami a zvyšok je grécky. Hovorím okupovaný, pretože v roku 1974 došlo k puču s cieľom pripojiť ostrov ku Grécku a turecká armáda potom okupovala tureckú časť. Od roku 2004 sa ale checkpointy otvorili, medzi oboma komunitami vznikali kontakty, niekoľko tureckých cyperských hudobníkov chodilo k nám a naopak.
Existujú aj nejaké národnostne zmiešané kapely?
Antonis: Áno, napríklad symfonický orchester, kde je turecký huslista a grécky hráč na hoboj a kapely z jazzovej oblasti. Dôležitou súčasťou gréckej hudby je štýl rembetika, ktorý vznikol v nadväznosti na nútenú migráciu gréckych komunít z Turecka do Grécka.
Máte niečo podobné na Cypre?
Antonis: Nie – my sme boli britská kolónia a tam bolo všetko inak ako v Grécku. Na Cypre slúžila hudba hlavne k oslavám, hralo sa na svadbách, ale toľko profesionálnych hudobníkov nebolo. Avšak rembetika k nám dorazila z Grécka v posledných 20 rokoch, kedy ten štýl objavila mladá generácia, takže prežívame niečo ako rembetika revival. Ale ten taviaci kotlík, z ktorého rembetika vznikla, sme mali aj na Cypre, ľudia bývali v dedinách vedľa seba. Turci i Gréci. Gréci spievali turecké piesne a naopak.
Ako ste sa vlastne vy s Kristi zoznámili s Monsieur Doumani?
Stathis: Na ich koncerte v Aténach. Od tej doby sme priatelia. A pritom sme sa dozvedeli, že ešte dávno predtým chodil Antonis na naše koncerty, ako mladý študent. Vtedy sme hrali každý pondelok v undergroundovom klube v Aténach, skladby z albumu Echotropia a Secrets of the Rocks, niekedy okolo roku 2000.
Kristi: A teraz sme celkom hrdí na to, že naša hudba ovplyvnila tieto deti. Hovorím im deti, pretože ich od nás delí určitý generačný predel.
Stathis: Majú zaujímavý repertoár, čerpajú z tradície, ale s humorom. Je tam aj sociálny a politický podtext, všetko do seba dobre zapadá.
Čo pre vás ako pre gréckych muzikantov znamená hudba z Cypru? Je to skrátka grécka hudba odinakiaľ, s inakšou príchuťou akú doma nenájdete?
Kristi: Tak pol na pol, podobne ako hudba z Kréty. Je to pre nás blízke, súčasť našej kultúry, ale má to iný kolorit.
Máte vlastne niečo spoločné? Napadá ma že oni, rovnako ako vy, skúšate robiť veci inak, než je zvykom. Ako to vnímate vy?
Kristi: To sa medzi muzikantmi stáva, že niekoho ďalšieho napadnú podobné veci ako nás…
Teraz sme v Rakúsku, v Kremži, kde ste získali umelecký rezidenčný pobyt. Ako k tomu došlo?
Kristi: Vybrali si nás, dostali sme pozvanie od riaditeľa festivalu, ja som ani nevedela čo to je ten rezidenčný pobyt, u nás v Grécku také veci nemáme. Čo budeme robiť, pýtala som sa. Navštevovať múzeá, čerpať inšpiráciu, povedali mi. Ja ale chcem hrať, som odpovedala. A potom vznikol náš päťdňový workshop, ktorý prebehol v kláštore na vrchole kopca na druhej strane Dunaja. Mali sme pätnásť študentov, naučili sme ich niekoľko gréckych ľudových piesní, aj príbehy s nimi spojené, a vysvetlili im poéziu tých textov. Bola tam s nami špecialistka na rakúsku tradíciu a tá našla rakúske ľudové piesne, ktoré majú rovnaké témy. Najskôr som si hovorila, čo má rakúska a grécka ľudová hudba spoločné? Ale potom som videla, ako je navzájom prepletená. Podobné námety, dokonca aj migrácia, gastarbeiterov. Pred sto rokmi prichádzali do Atén ľudia z Rakúska a hľadali tam prácu. Strážili deti, pracovali v rodinách, dnes o tom už nikto nevie.
Z akých konkrétnych regiónov ste vyberali ľudové skladby?
Stathis: Epiros pri hraniciach s Albánskom, Peloponéz, Kyklady, Macedónsko, Trácia, východné ostrovy Egejského mora. Snažili sme sa vybrať najcharakteristickejšie oblasti. Kombinácia s rakúskymi piesňami bola zaujímavá, urobili sme takú suitu, začíname v Rakúsku, potom ideme do Grécka, to ma veľmi bavilo.
Prišlo aj na jódlovanie? To asi v Grécku nemáte.
Stathis: Prišlo, ja som si pôvodne myslel že jódlovanie je skôr nejaký smiešny trik. Vieme, že ten žáner devalvoval ako turistické pozlátko. Lenže autentické alpské jódlovanie má silu aj feeling a človeka doženie aj k dojatiu. Keď prídete do Atén a niekto tam bude na ulici jódlovať, som to ja.
V Grécku ale máte tiež hory, nenapadá vás nejaká paralela?
Kristi: Epiros, pri hraniciach s Albánskom. Tam je polyfónia, podobne ako jódlovanie založená na potrebe, aby hlas speváka bol počuť aj na druhej strane údolia.
Keď sa vrátime k hudbe Cypru, tam bol silný britský vplyv a dodnes sa tam jazdí vľavo. Ovplyvnilo to aj kultúru?
Stathis: Britský vplyv nie je len v tom, že sa jazdí vľavo, ale aj že miestni Gréci sú lepšie organizovaní, inštitúcie lepšie pracujú, infraštruktúra je funkčná. Grécko je naopak skôr chaos v štýle osmanskej ríše. Na Cypre sa rovnako ako u nás platí eurom.
Čo plánujete?
Stathis: Až sa vrátime do Atén, mali by sme natočiť ďalší album.
Kristi: V hudbe ale máme zvláštny pocit, že čokoľvek chceme urobiť, už urobil niekto predtým.
Ako povedal kedysi Bob Dylan, že všetky piesne už boli napísané?
Kristi: Asi tak. Večer sme napísali skladbu a ráno nám príde, že už tu bola. Takto je to s nami posledné dva roky. Volám nášmu britskému vydavateľovi Riverboat, že už o pár mesiacov bude nový album hotový, a potom ich musím brzdiť, že to ešte potrvá. Tiež ale vymýšľame iné veci, ako výtvarné inštalácie, projekty spájajúce viac disciplín. To je dobré pole pre nové nápady, ale nedostane sa to do sveta tak rýchlo ako keď vydáme CD.
Ďalšie svedectvo, ako sa časy menia – aj to je dylanovský citát.
Stathis: Možno sa odsťahujeme do nejakej jaskyne, ako navrhuje Kristi.
Kristi: Na ten grécky ostrov, ktorého meno je stále tajné.
Petr Dorůžka (foto: archív)
