Melt Yourself Down je londýnska kapela, ktorá vo svojej hudbe spája prvky severoafrickej hudby, punku, jazzu a funku. Existuje od januára 2012 a vedie ju saxofonista Pete Wareham.
Saxofonista Pete Wareham vyslal na britský jazzový Parnas varovanie o jeho končiacej exkluzivite najprv so skupinou Acoustic Ladyland. Nezabralo, takže prišiel s post-punkovými Melt Yourself Down, čím jazzmanom rozkopal „bábovičky“ definitívne a nechal pritom zrodiť lídra novej britskej džezovej revolúcie: Shabaka Hutchingsa.
Shabaka Hutchings už členom kapely nie je, zato posilnila pozícia kvíliaceho speváka a rapera Kushala Gaya, predkladateľa nepríjemných tém.
Shabaku bez mihnutia oka vystriedal George Crowley a bubeníka Toma Skinnera Adam Betts. Len basistka Ruth Goller s perkusistom Satin Singhom vsádza do elektro základu naďalej svoje polyrytmicky nasekané groovy akoby sa nechumelilo a baví ich zakričať si v zboroch.
A teraz k tomu hlavnému, bez obavy, či dočítate: pretože Wareham usúdil, že než dokola vymenovávať všetky položky tvoriace nátlakový zvuk kapely, zostane tentokrát u zhrňujúceho označenia popmusic a s producentmi Youthom a Benom Hillierom si zobral na milosť syntetizátory a tým aj viac takmer nemysliteľnú melodiku. Na hitparády to síce nevyzerá, zaujme vás to ale okamžite.
Inak všetko pri starom: saxofóny ako cirkulárky, psychedélia, afro-rocková energia a punk.
Skrátka znovu nemilosrdný nárez, zodpovedajúci miere naštvania a nekončiacej mantre britskej rebélie: jazz musí byť nebezpečný. A ak spýtate Warehama, či je Británia naozaj v štichu, odpovie vám: „100% YES.„
S Gayom vysielajú hrozivé apely: vysoko návyková, zaživa požierajúca ruská droga krokodíl, sa im v skladbe „Krokodil“ premenila na metaforu o mládeži podliehajúcej najrôznejším démonom. Snáď preto s falzetovým spevom znie ako disko tesne po jej použití.
Tanečne začína aj „Every Single Day“, kým zatratenie rozdeľujúceho Facebooku prejde do apokalypsy. Desivo emotívna skladba „Born in the Manor“ sa vracia k tragickému požiaru Grenfell Tower: „Vedeli ste to dopredu a nič s tým neurobili“.
A „Boot and Spleen“, o britskej identite a koloniálnej minulosti, znie ako niečo od jazzovo zmutovaných Clash. Extrémne dobrý a priamočiaro drzý album.
Jiří Moravčík (foto: press Melt Yourself Down)
