Speváčka Meral Polat patrila k vrcholom programu Babel Music XP v Marseille. V júni vystúpila na pražskom festivale Respect.
Meral Polat sa narodila v Amsterdame, kam sa jej rodičia vysťahovali z kurdskej komunity v Anatólii. Vyštudovala herectvo a hudbe sa začala venovať pred dvoma rokmi, keď zomrel jej otec. Ten bol formálne „gastarbaiter“, ale dušou básnik. Jeho texty speváčka zhudobnila na svojom úplne výnimočnom debutovom albume „Ez ki me“ (Kto som ja). Vo danom žánri ide o mimoriadny počin. Neokázalo emotívny spev je nabitý dramatickými zvratmi, mikrotonálnymi posunmi aj melodickým ozdobami. Hudobne ju sprevádzajú nemenej unikátni hráči. Chris Doyle, absolvent Berklee aj člen newyorskej afrobeatovej kapely Antibalas nominovanej na Grammy, hrá na klávesy a gitaru. Bubeník Frank Rosaly pochádza z Portorika, čerpá z karibských rytmov, klasickej hudby aj jazzu. Nasledujúci rozhovor vznikol tento rok na jar v Marseille pred koncertom tria.
Narodili ste sa v Amsterdame, vaši rodičia boli z Malej Ázie, v akej kultúre ste vyrastali?
„Každý z mojich rodičov ovládal iný kurdský dialekt, takže spolu hovorili turecky, mali turecké vzdelanie. Ja som hovorila holandsky a turecky, kurdčinu sa učím až teraz, a tým jazykom spievam.“
Ako teda dokážete rozumieť poézii vášho otca, ktorú ste zhudobnili?
„Začalo to takto. Jedného dňa som sa svojho otca spýtala, čo to obnáša byť ľudskou bytosťou. Povedal mi: To je ťažká otázka, na to nie je odpoveď. Ďalej som naliehala: Ale ja to potrebujem vedieť. Tak mi napísal báseň Ez ki me, čo znamená Kto som ja. Ja mu povedala: Oci, nerozumiem tým slovám, prelož mi to. A on: Ak chceš odpoveď na takú komplikovanú otázku, nečakaj, že tá odpoveď príde za tebou. Musíš sa k nej sama dopracovať. Tak, že sa naučíš svoju materčinu. Ez ki me je aj názov môjho prvého albumu. Tým to pre mňa začalo. Chodím na lekcie kurdčiny. V Holandsku žije kurdský básnik a spisovateľ Kawa Nemir, do kurdčiny preložil celého Shakespeara, Emily Dickinson, aj Odysea od Jamesa Joyca. Požiadala som ho, či by mi nepomohol preložiť básne môjho otca, a tak som sa dopracovala k odpovedi na moju pôvodnú otázku aj k obsahu tých básní.
Keď ste teda dešifrovali odpoveď vášho otca, ako vnímate svoju identitu?
„Najstaršie sú moje kurdské korene, o vrstvu vyššie tie turecké, a potom tie nové, holandské.“
V Amsterdame ste vyrastali s akou hudbou?
„Všetko som vnímala naraz a spolu, podobne ako teraz. S hudbou kurdskou, tureckou, protestnou a ľavicovou. Napríklad Kardes Turkuler je kozmopolitná kapela z Turecka reprezentujúca všetky menšiny vrátane Grékov a Arménov. Sú skôr pre vzájomné prepojenie ako pre protest a konfrontáciu. Spievajú napríklad básne zo 16. storočia, autorom je Pir Sultan Abdal, alevitský humanista, to je dodnes živá tradícia, ktorá sa odtlačila aj do súčasnej tureckej psychedelickej hudby. Pir Sultan Abdal bol vždy vyobrazený s tureckou bábkou baglamou, bol to rebel proti osmanskej ríši, nakoniec ho popravili.
K psychedélii sa ešte vrátime, ale ako kto sú alevití?
„Je to mätúce aj pre mňa, niektorí Aleviti hovoria, áno, patríme k Islamu, sme jeho najmladšia vetva. Veríme v Boha ale nechodíme do mešity, máme svoj chrám zvaný cem evi, je to skôr kultúrny ako náboženský stánok. Alevizmus bol skôr ako islam, z pohanskej éry prešiel do monoteistických náboženstiev ako zoroastrizmus v Iráne a priebežne sa asimiloval. Jeho súčasťou sú dodnes šamanské prvky ako uctievanie slnka. Môj otec pochádzal z oblasti Dersim, turecky zvanej Tunceli. Je to neprístupná kotlina medzi 4 horami, usadili sa tam napríklad aj Arméni, pretože to územie bolo chránené pred Turkami. Vznikol tam kultúrny mix, ale roku 1938 prišiel masaker. Povstanie kurdských Alevitov bolo krvavo potlačené, tisíce obyvateľov bolo vyvraždených či donútených k úteku. Ja nie som nábožensky založená, neverím na organizovanú cirkev, ale z alevizmu som sa mnohých naučila. Postoj k svetu, rebríček hodnôt, vzdelanie, poznanie, veda, všetko čo je dôležité na prežitie jednotlivca i komunity.
Takže ide o líniu, ktorá pokračuje od pohanov cez islam až do terajšej diaspóry?
„Pozrite sa, kto sú muzikanti, speváci a herci v Holandsku z tureckej a kurdskej diaspóry. Zistíte, že Aleviti prevažujú.“
Videl som jednu štatistiku. Vrátane reprezentácie v politických funkciách, kde jednoznačne prevažovali alevitské ženy. Ministerka spravodlivosti, členky parlamentu, odborové funkcionárky.
„Ešte dodám, že som z turecko-kurdskej diaspóry prvá žena, ktorá absolvovala divadelné konzervatórium, a to roku 2004, za 120 rokov jej existencie. Nehovorím to, aby som sa chválila. Len chcem upozorniť ako nový trend je, že sa týmto profesiám venujú ženy imigrantky. Predtým v našej diaspóre prevažovali konzervatívne rodiny, pre ktoré bolo štúdium umeleckých disciplín nežiaduce, alebo malo príchuť podozrivého bohémskeho života.“
Váš otec bol básnik iba v privátnom živote? Verejne nepublikoval?
„Nikdy. Pozývala som ho na pódium na mojich vystúpeniach, aby tie básne aspoň čítal na verejnosti a k tomu hral na lutnu. Nikdy nechcel.“
Za akých okolností sa vaši rodičia vysťahovali z Turecka?
„Prišli aby ich deti vyrastali v slobodnom svete. A aby aj oni mohli byť sami sebou. Otec mojej matky bol v prvej vlne prisťahovalcov niekedy po roku 1950. A o desať rokov neskôr prišla moja matka, dvanásťročná, z hôr Anatólie do veľkomesta. Pracovali v betonárni. Môj otec prišiel roku 1980, to bolo po vojenskom puči. Rodičia náhodou mali spoločné priezvisko, meno Polat je veľmi rozšírené.“
Často sa vraciate do Anatólie?
„Áno, do Dersinu, toho alevitského regiónu pod 4 horami. Bola som tam aj so svojimi muzikantmi.“
Ako tam dnes ľudia žijú?
„Postupuje tam komercia, globalizácia, konsumerizmus a uniformita ponuky, ako všade inde. Ľudia si ale stále zachovávajú pôvodný vzťah k prírode, k lokálnym miestam, ktoré sú súčasťou mýtov a histórie. Pestujú víno, a tiež je to jediný región, kde majú komunistického starostu.“
Existuje nejaká hudobná forma typická pre Kurdov? Základom klasickej hudby Iránu je radiff, v Ázerbajdžane mugham.
„Dengb©j, čo sú epické príbehy, a zároveň označenie pre toho, kto ich spieva. Je to veľmi stará a tiež utláčaná tradícia. V určitých historických obdobiach turecká vláda kurdčinu zakazovala, čo postihlo aj tento žáner.“
Dengbejovia boli teda niečo podobné ako v Európe trubadúry?
„Áno, pôvodne išlo len o príbehy bez hudobného sprievodu.“
Čo je asi prepojené s tradíciou bardov v Turecku či v Arménsku, označovaných termínom „asik“?
„Áno – a práve od nich čerpajú súčasné kapely z tureckej psychedélie, o ktorej sme hovorili.“
V Amsterdame je niekoľko tureckých muzikantov i zmiešaných kapiel, ktoré o sebe vyhlasujú, že hrajú „psychedéliu z Anatólie“. Čo to v skutočnosti znamená?
„Príkladom je kapela Altin Gün, vedú ju spevák a speváčka z Turecka, zvyšok kapely sú Holanďania. Oni začali ako cover band tej pôvodnej psychedélie, ktorá začala v Turecku v 60. rokoch. Vtedy do tureckého rozhlasu prenikli anglosaské kapely a miestni muzikanti ich vplyv preniesli do vlastnej kultúry. Takže, aj keď označenie je rovnaké ako pri kalifornskej psychedélii z éry hippies, turecký variant kombinuje elektrické gitary s melodikou z Anatólie a nie anglosaskou. Áno, aj Turecko sa nakazilo elektrickými gitarami a hlavne krabičkami a efektmi na ne napojenými, a aplikovalo ten zvuk na miestny repertoár. Teraz sa k tomu vracajú súčasné skupiny vrátane tureckých muzikantov v diaspóre. Neopsychedélia. Je to veľký fenomén. Napríklad Altin Gün hrajú staré skladby z Turecka, ktoré napísali tureckí bardovia známi ako „asik“.“
V akom čase žili?
Napríklad Asik Veysel Satiroglu sa narodil koncom 19. storočia a patril k Alevitom.
Takže to bola podobná generácia, ako tí najstarší bluesmani, Leadbelly, Bessie Smith či Big Bill Broonzy.
„A podobne ako blues je to dodnes živá tradícia, o dve generácie neskôr žil Neset Ertas, aj z jeho repertoáru neopsychedélia čerpá.“
Vaše trio tvorí multiinštrumentalista Chris Doyle z New Yorku a bubeník Frank Rosaly z Porto Rika, ako ste ich dali dohromady?
„Zásluhu na to má Paul Cook, priekopník hudobného divadla v Holandsku. Pred 5 rokmi sme sa zoznámili, hrali sme v rovnakom predstavení. Požiadala som ho aby bol mojím hudobným poradcom, chcela som maximálne posunúť hranice svojich schopností. Paul mi poradil, aby som sa porozprávala s Chrisom Doylom, ktorý práve mal prácu v Amsterdame ten odporučil Franka. Všetko sa prepojilo.“
Máte tiež niekoho, kto vám dáva lekcie v speve?
„Áno, vrátane opernej prípravy. Pretože mám len divadelné vzdelanie, nie hudobné. Ale beriem to ako výhodu, že nemám zafixované čo je dobre a čo je zle. Považujem to za dobrú štartovaciu pozíciu. Je ale praktické zistiť ako pri speve funguje telo, ako sa ovládať, aby som sa dostala, kam potrebujem“.
Komponujete s gitarou?
„Áno, a viem len 4 akordy.“
Keď počúvam ako spievate, počujem, že sa zámerne netrafujete do presnej tónovej výšky, ale pohybujete sa pod a nad, ale robíte to inak ako vokalisti z Egypta či Maroka, takže tá kurdská tradícia mikrotónových intervalov je odlišná?
„Môj prejav je syntéza kurdskej, tureckej i holandskej tradície, tomu všetkému som bola vystavená. Pretože nemám hudobné vzdelanie, postupujem intuitívne, s tými tónmi sa pohrávam, a úlohu v tom má aj melodika hovoreného jazyka.“
Petr Dorůžka (preklad NMR) viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: press Meral Polat)
