Prvý album vydali tri roky pred mojím narodením. Som približne rovnako stará ako nehoda v Černobyle. Keď som prišla na svet, Michael Gira so skupinou Swans mali na svedomí už štyri štúdiové albumy a pozornosť kritikov.
S každým albumom sa ich zvuk menil, aj preto Swans najčastejšie končia s nálepkou alternatívny či avantgardný rock, kam sa dá pohodlne upratať všetko netradičné. A navyše sú na scéne takmer štyri dekády, to by bez zmeny či momentu prekvapenia asi nešlo. A práve v tom je Michael Gira, kreatívny mozog celého zoskupenia, geniálny – nikdy si nevyberie predvídateľnú cestu a nestaví na istotu. Práve naopak, akonáhle zacíti závan familiarity, ktorú zrejme vníma ako stagnáciu, príde s niečím novým a šokujúcim. Občas to môže znamenať zmenu zvuku, inokedy sa rozhodne rozpustiť fungujúci kolektív, čo sa stalo aj pri poslednom albume „Leaving Meaning“. Znie síce jemnejšie ako predošlé, ale to u Swans ešte nemusí veľa znamenať. Legendu z nich totiž robia živé vystúpenia, ktoré trvajú hodiny, počas nich publikum vykúpu v niekoľkých vlnách hypnotického zvuku. V tej záplave som sa už párkrát stratila.
Robiť rozhovor s týmto pánom bola výzva.
Michael Gira má bohatý životopis, začína zložitým detstvom, nie každému sa podarí osláviť šestnáste narodeniny vo väzení za predaj hašišu v Jeruzaleme. Znepokojivé sú aj explicitné výjavy z jeho zbierky poviedok „Konzument“ či texty piesní. Avšak jeho spev a hlas ma vždy upokojovali. A nebolo tomu inak ani keď sa zrazu ozval z môjho počítača. Bol veľmi zdvorilý, hovoril pomaly a rozvážne, s pokorou aj vyzretosťou, jeho slová zneli ako z knižky. A hoci sme sa bavili najmä o poslednom albume, jeho tón bol nevídane poetický. Nikdy nepochopím a neprestanem obdivovať, ako ľudia tvoria umenie a po tomto stretnutí mám pocit, že ani samotní umelci to často netušia. Proste to v nich koluje tak ako v pánovi Girovi.
Posledný album si pomenoval Leaving Meaning. Je v tom hlbší význam ako len prostá referencia na jednu z pesničiek?
„Je to jeden zo songov, avšak implikuje to aj záhadu. Hádanku, ktorú nemožno vyriešiť, ale aj zrodenie. Najplodnejší stav mysle je podľa mňa stav úplnej nevedomosti.“
Album si nahrával v Berlíne, na Islande aj v USA. Bolo to čisto z logistických dôvodov?
„Áno, proste som šiel za ľuďmi. Hlavná skupina sa zišla v Berlíne, tiež som nejakých ľudí zobral so sebou, ako napríklad sestry Annu a Mariu von Hausswolf či Baby Dee. Za inými som letel po tom, ako som mal základné nahrávky. A The Necks, poznáš ich?“
Jasné…
„Tí sú pre mňa ako The Beatles, hrdinovia. Poslal som im nahrávky ako spievam a hrám na akustickej gitare, oni na ne zahrali a potom sme na to ďalej nabalili. Bola pre mňa neuveriteľná česť, že zahrali na mojom albume, ako vravím, sú mojím vzorom.“
Album si nahral s vybranými hudobníkmi, doteraz najstabilnejšiu zostavu Swans si sa rozhodol rozpustiť. Prečo? Dospeli ste k tomuto rozhodnutiu kolektívne?
„V určitom okamihu som to členom skupiny nadhodil a všetci súhlasili. Dosiahli sme bodu, ktorý by sme hudobne už neprekonali. Keď sa s ľuďmi poznáš príliš dôverne, čo rozhodne bol náš prípad, ročne sme spolu strávili v rovnakom priestore dačo cez dvesto dní skrz celých osem rokov, začne sa vytrácať element prekvapenia. Najlepšie na skladaní hudby je, keď ťa šokuje. až sa dostaneš do nečakaného stavu. A my sme necítili, že by sme v tom v danom zložení mohli pokračovať. Rozhodol som sa preto rozpustiť kapelu a zhromaždiť ľudí, vrátane niekoľkých členov starej zostavy, na nahratie pesničiek, ktoré som zložil. Už som to tak spravil. Na konci 80-tych a v 90-tych rokoch som nahral album a koncertoval s partiou ľudí namiesto stabilnej kapely. Bolo to zaujímavé.“
Stále je však značný prienik medzi bývalými členmi kapely a hudobníkmi, s ktorými si na poslednom albume spolupracoval. Ako veľmi sa líši ich rola pri skladaní vtedy a teraz?
Swans v podobe medzi rokmi 2010 až 2017 bola KAPELA. V skutočnosti som počas histórie Swans nikdy nemal zloženie, ktoré by vydržalo tak dlho a malo natoľko intuitívne, takmer magické prepojenie. Náš spôsob skladania bol, že som zložil základnú líniu songu na akustickej gitare, začali sme ju hrať a ona sa skrz živé predstavenia pretransformovala do niečoho úplne odlišného, nečakaného a mocného. Bola to výnimočná situácia, telepaticky sme spolu cestovali po jednej ceste, úžasná skúsenosť, ktorá sa už nezopakuje. Ale to je len jeden spôsob práce. Teraz je to iné – mám songy, zhromaždím ľudí, začneme ich hrať a usporiadame ich podľa ich štruktúry.
SKAZA MENOM PUNK ROCK
Máš pri skladaní nejaké rituály, ktoré ti pomáhajú v kreativite?
„Nie, proste si sadnem s akustickou gitarou, začnem hrať a akordy sa nakoniec zjavia. Nemám nad tým procesom príliš veľa kontroly, viem len, že musím vytrvať a udržať si vieru, že tá sila, ktorá sídli za mojou hlavou sa začne prelievať skrz lebku a niečo sa udeje.“
Nie si vyučený muzikant. Ako si vlastne objavil, že si médium pre tvorivú silu a začal si sa vyjadrovať prostredníctvom hudby?
„To je vtipná historka, s hudbou som začal keď som v sedemdesiatych rokoch niekoľkokrát stopoval skrz USA. Kým som na kraji cesty čakal, kto mi zastaví, hral som si na harmoniku. Nakoniec som na výške alebo na umeleckej škole s kamarátom, ktorý hral na gitaru, začal skladať pesničky. Bol som zameraný na vizuálne umenie. Vždy som si myslel, že sa stanem vizuálnym umelcom, no potom sa svetom prehnala skaza menom punk rock. Strašne ma priťahoval, bol o toľko vitálnejší a relevantnejší pre moderný život ako umenie. Umelecký svet som vnímal ako tajnú elitársku spoločnosť, ktorá hovorila vlastným jazykom a nezaoberala sa príliš životom v tejto strašidelnej konzumnej spoločnosti. Punk rock sa venoval práve týmto témam – konzumnej spoločnosti a neodvratnej kontrole našich myslí. Dávalo mi to zmysel. Nakoniec som si zaobstaral basu, začal spolupracovať s rôznymi ľuďmi a tvoriť hudbu.“
Takže si pôvodne mal byť vizuálnym umelcom. O akej forme umenia hovoríme?
„Kreslil som, maľoval som a keďže boli sedemdesiate roky, zákonite som sa venoval performance, videu a podobným záležitostiam. Nakoniec som si však uvedomil, že ten svet nie je pre mňa. Nemal som rád ľudí okolo. Ak si chcel byť umelcom, musel si byť aj sociálne zdatný, mať veľa kontaktov a venovať sa networkingu, aby si sa dostal k vlastným výstavám. Odpudzovalo ma to, ale našťastie, ako som spomínal, punk rock nastolil vzor, ktorý ovplyvnil celú krajinu a ja som šiel tým smerom.“
Je svet hudby o toľko odlišnejší?
„Jasné, že hudba má svoje vlastné odtiene pekla, ale mal som to šťastie, že som si založil svoje vlastné vydavateľstvo, takže sa nemusím hudobným biznisom zaoberať. Proste si vydám hudbu a je skvelé, ak ľudí zaujíma.“
Ako náročné je oddeliť rolu kreatívneho mozgu a producenta vlastnej kapely?
„S výnimkou jednej či dvoch som produkoval všetky nahrávky Swans. Pre mňa je to súčasť celého procesu. Časťou môjho umeleckého slovníku je usporiadanie zvukov, či už nehudobných alebo zvukov, ktoré vznikajú napríklad na akustickej gitare. Myslím, že mám nadanie na zvukový aranžmán a na zoskupovanie ľudí. Občas by pomohlo mať externého producenta, najmä keď spievam alebo keď ma nahráva technik, ale spolupracujem so zvukármi, ktorým dôverujem, že majú dostatok umeleckého umu. Niekedy uvažujem o externom producentovi, nie som si však istý, ako by to fungovalo.“
Okrem hudobnej kariéry si aj spisovateľ. Vydal si zbierku poviedok a taktiež si píšeš texty. Je po kreatívnej stránke rozdiel tvoriť hudbu a text?
„Nemyslím si, že je to odlišné. Rovnako čakám na príchod Boha, inšpirácie a nasledujem cestu, ktorá tam je. Často mám len jednu vetu alebo názov a skrz koncentráciu a výdrž sa niečo objaví, či už napísané na stránke alebo v hudbe.“
VEĽKÉ ROCKOVÉ KONCERTY? S TÝM SOM SKONČIL.
Pri prvom počutí albumu Leaving Meaning ma zaujali najmä dve pesničky. Prvá z nich je Amnesia, prišla mi nejaká povedomá a až v spánku som si spomenula, že ten text poznám z rovnakého songu, ktorý sa objavil na albume Love of Life z roku 1992. Hudobne je však nová verzia veľmi odlišná.
„Občas hrám sólo a hľadal som materiál pre tieto koncerty. Vždy sa mi text pesničky páčil, ale je zrejmé, že pôvodná hudba nedáva pre akustickú gitaru žiadny zmysel. Tak som zložil novú hudbu pre text, a keď som to hral naživo, postupne som si uvedomil, že by som to mohol nahrať na nový album. V tej pesničke vidím potenciál. Taktiež som mal veľmi špecifickú inšpiráciu na aranžmán. Je z pesničky od Neila Younga A Man Needs a Maid, z albumu Harvest od producenta Jacka Nitzscha. Znie veľmi dramaticky, struny bobtnajú a nevravím, že to znie rovnako, ale odtiaľ pochádza myšlienka.“
Druhý song, ktorý mi na albume vystupuje z rady, je posledná pesnička Phantom Limb. Všetky ostatné sú akési kľudné a What Is This? by bolo príjemné a zároveň pompézne ukončenie albumu, preto ma prekvapila pomerne nekľudná temná bodka…
„Áno, dávalo by zmysel ukončiť album tam, ale nespravil som tak… Vlastne neviem prečo, text tej pesničky mi príde excelentný. Osobne nie som spokojný s celkovým zvukom albumu, teším sa až ho budeme hrať naživo s kapelou v úplne novom kontexte. Nikdy nevnímam veci ako dokončené, vždy sú v pohybe a materiál je potrebné recyklovať, prebaliť, preusporiadať a využiť na niečo nové. Zdá sa, že takto fungujem.“
Tiež vnímam, že songy Swans majú niekoľko štádií evolúcie – od niekoľkých tónov na tvojej akustickej gitare, cez nahrávku, až po neuveriteľne hlasné, dlhé a transformatívne koncerty…
„Čo sa týka hlasitosti a extrémne dlhých songov, počas nasledujúcich koncertov sa to asi nezopakuje. Som si istý, že nebudeme ani tichí, ale rozhodne to nebude predošlý extrém. Pokračovaním v predlohe by sa z nás stali karikatúry, a to nechcem. Ešte sme neskúšali, ale nechcem sa spoliehať na hlasitosť. Musíme nájsť nový spôsob.“
Kým pesničku vydáš, vyhráš sa s ňou. Pridávaš vrstvy, nástroje. Ako sa vlastne vieš, že song je hotový a vypustíš ho do sveta?
„Moja odpoveď na túto otázku, ktorá je aj pravdivá, a preto je moja obvyklá, je, že mi dojde čas a peniaze. Nikdy nie som spokojný, v skutočnosti nedokážem nový album počúvať, nepáči sa mi. (smiech) Vlastne nemám rád žiadny zo svojich albumov a možno práve preto pokračujem v hľadaní toho pravého, keď si poviem: To je ono! Ale zatiaľ nedorazil.“
Počas predošlých koncertov ma vaša hudba celú opantala a takmer som sa v nej stratila. Aké to je pre vás na javisku? Máte vôbec čas vnímať reakciu publika?
„Neviem síce ako to bude teraz, dúfam, že to bude plné, pútavé a povznášajúce, ale najlepšie okamihy v poslednej zostave Swans boli, keď hudba hrala nás, nie naopak. Áno, najlepšie to je, keď na seba úplne zabudneš a zároveň sa veľmi akútne nájdeš. Máme akúsi náboženskú vieru v silu zvuku a keď sa nás zmocní, nedokážem si pomôcť, ale myslím, že publikum to prežíva s nami. Hľadáme tú istú vec ako diváci – pohlcujúci zážitok. Asi už nezažijem podobný vrchol ako to bolo počas tých ôsmich rokov, ale treba pokračovať.“
Lucia Banáková – Fullmoonzine (foto: Jennifer Gira)
